Sme rodičia

Deň po pôrode

Ahojte. Vítam Vás pri pokračovaní môjho osobného peklíčka. Toto je druhý a posledný článok v poradí. Prvý je o pôrode a tento bude, ako už názov napovedá, o dni po ňom.

…a tak ma zobrali aj od Ivana, aj od dcéry, a viezli ma na Jis-ku. Už vo dverách doktor sestričkám oznamoval, že „pacientka je trochu precitlivelá, budete s ňou mať dosť roboty“. Takto Vám poviem, teraz by som mu jednu uvalila, sedlákovi, ale vtedy… mne bolo jedno. Bola som totálne zlomená a normálne som si povedala, že ty kokos fakt som? A potom som vnímala už len z polovice… ďalšie infúzie, spánok, infúzia, spánok. Pýtala som sa na muža, na dcéru ale odpovede si nepamätám.

Pamätám si, že som sa pýtala, či sa môžem otočiť na bok. Sestrička sa zasmiala, vraj „ak to po pôrode dokážete, tak nech sa páči“. Tak som sa hecla, lebo by som asi nezaspala. Na chrbte mi bolo nepríjemne. Chvíľu som spala a chvíľu som sa snažila spracovať všetko, čo sa za posledný deň odohralo. Síce to trvalo vlastne viac ako 24hodín, ja som mala pocit, že sa to zbehlo všetko príliš rýchlo.

24 hodín po pôrode na JIS

Noc prešla rýchlo a predsa bola nekonečná. Neviem to vysvetliť. Iba to tak cítim. Ráno prišiel nejaký ďalší človek, možno fyzio a mal za úlohu nás rozhýbať. Nás, čo sme nespali a boli sme schopné sa hýbať. Keďže mi bolo povedané, že čím skôr sa začnem hýbať, tým skôr uvidím dieťa, neváhala som ani sekundu a keď mi povedal, že sa mám postaviť, išla som do toho. Poviem vám, cítila som sa ako batoľa, ktoré sa nevie ani posadiť, nie to ešte stáť na vlastných. Ale myšlienka na dieťa bola ako hnací motor. Bolesť-nebolesť chcela som ju vidieť! Držať v náručí! Už som s ňou predsa mala dávno byť! Nemôžem strácať ďalší čas.

Keď vošla sestrička a našla ma na druhom konci izby s doktorom ako si vykračujeme ruka v ruke, skoro skolabovala. Vraj „ona ešte nesmie chodiť, veď len pred chvíľou rodila! Už aj si ľahnite!“ Vedia tí ľudia čo od pacientov vlastne chcú? Nie nevedia… Ale to som zistila až neskôr… Celý deň som sa snažila meniť polohy, raz na jednom boku, raz na druhom, sedieť, trochu sa postaviť…. A vkuse som otravovala sestričky: „kedy už budem môcť ísť na normálnu izbu??“ Myslela som si, že ak uvidia, že som v pohode a nič ma nebolí (😅), budú sa ma chcieť čím skôr zbaviť ak budem otravná. Nakoniec vysvitlo, že oni nemajú voľné izby a preto je čakačka dlhšia ako by sme (všetci) chceli.

Fotené deň po pôrode. Druhú modrinovú ruku sa mi nepodarilo odfotiť

Šestonedelie

Ráno po pôrode mi sestrička podala telefón a tak som si mohla písať so Zúbkom. Hovoril, že mu včera sestričky povedali čas, kedy môže prísť za malou a tak som sa ukľudňovala tým, že bude malá aspoň s otcom, keď už nie s matkou. (Nebudem písať, aké prívlastky som si dávala. Lebo momentálne som to už spracovala a už sa necítim zle kvôli tomu ako to dopadlo. Áno, stále mi je ľúto a smutno, stále mám zimomriavky keď si spomeniem na tú bolesť, ale výčitky už nie sú. Dlho som to spracovávala ale už je dobre.) Zúbok mi posielal fotky – malej a aj ich spoločné a ja som revala. Ako pravá vyhormónovaná mama, ktorá vynosila dieťa a zrazu ostala sama. Teraz si tak vravím, že ja som ju mala 9 mesiacov a ten jeden deň ju mal len Zúbok <3 .

Na izbu som sa dostala niečo po ôsmej večer. Bolo vtipné poskladať sa na vozík aj s batožinou 😅 ale čo by jeden človek utekajúci z jisky nezvládol že? Inak… teraz mi je riadne vtipné, ako som strácala zábrany čo sa týka nahoty a ostatného odhaľovania a vylučovania… Keď som prišla do nemocnice bolo mi trápne ukázať nohavičky. V tento deň mi vôbec nebolo čudné, že so mnou išla do sprchy sestrička a pomohla mi sa umyť a pýtala sa ma na vetry. 😅

Na izbe ma už čakala spolubývajúca. Myslela som si, že je po pôrode už aspoň dva dni ale na moje prekvapenie to nebolo ani 7 hodín. Joj, kiežby som sa aj ja vedela po pôrode hýbať ako ona! Ja som si pripadala ako 5 minút pred smrťou ale keď som videla ju, mala som pocit, že som už dávno po nej. 😅

Zúbok mi posielal na jisku fotky a ja som ju aspoň takto mohla vidieť

Naše prvé stretnutie

Prišla sestrička z novorodeneckého „chcete dieťa?“ SAMOZREJME! A tak išla pre ňu. A nevracala sa… bol to nekonečný čas. A potom som ju počula sa s niekým von rozprávať. A počula som aj dieťa. Plakalo. Stále viac a viac. Mám ísť von? Čo keď je to ONA? Idem si pre ňu. Nie nejdem – čo keď to nie je moje dieťa… budem vyzerať ako psychopatka. Ale to dieťa plače… Mala by som ísť von. No a takto som sa sama so sebou hádala až kým naozaj nevošla a nesprdla ma „mohli ste si ju prísť utíšiť!“. Hej mohla no… „Ukážem Vám ako sa kojí, aha, to vy ste s tými bradavkami… no dobre, tu ju máte, idem pre klobúčiky“. Buchla dvermi a odišla.

A mňa nechala s malým bábätkom v rukách! S mojim bábom! Moje bábätko. Joj aká si nádherná! A si naša! Tie ústočká a pršteky! Och a čo teraz s ňou? Ako sa drží? Ako sa utíši? Čo mám robiť? Asi je hladná… ale ak mám zlé prsia ako ju nakŕmim??? A sestrička stále neprichádzala. Už to bola aj polhodina. A v tom, som zacítila na tele niečo teplé. Fúha – ona sa pocikala? Počkať, veď má plienku, ako by som to cítila? A vtedy som to videla – more krvi! Panebože!! Čo som jej urobila???? Prečo takto krváca???

No a potom som zistila, že to nie ona. Ale JA. Buď Karolka alebo ja som si nejako vytrhla kanylu. No a teraz čo? Mám ju položiť? Ako ju položím. Ježiši Miša len neodpadni, držíš si v rukách dieťa. Nevedela som sa pohnúť, nevedela som sa postaviť, lebo no…rozrezané brucho, dieťa na rukách, všade krv plus sa mi začala točiť hlava…. Poprosila som teda spolubývajúcu, či by zazvonila na naše setričky.

Pár dní v nemocnici a nalomená psychika

Zvonila raz, zvonila druhý krát, na tretí už konečne prišla. Šuchtavým krokom, ktorý sme počuli z chodby a keď otvorila, unudene sa nás spýtala „čo je také dôležité?“. „Pomôžete mi prosím?“ „Ježiši to čo ste robili?!“ Ďalší klinec do mojej rakvičky… „Ale čisté plachty už nemáme, musíte si vystačiť s týmto“ a podala mi takú tú plienku na posteľ, keď sa bábo pocikáva. Uhm dobre no… Rýchlokurz dojčenia a povzbudivé slová tipu „treba často prikladať aj keď neviem či sa to s týmto rozbehne“. A tak som prikladala. Ostošesto. Nebudem Vám písať o zápale a bolesti…

Už som vám hovorila o ďalšom milom personále z anesteziologického oddelenia? Prišla doktorka/sestrička netuším, že mi teda vyberie tú epi. Naštelovala si ma ako potrebovala a spýtala sa ma, že či bolí? „Nie, po tom pôrode ma už nič nikdy nebude bolieť“ „Ale veď vy ste mali cisársky nie? Tak ako viete ako bolí skutočný pôrod??“ No… na grcanie mi je z niektorých ľudí v zdravotníctve takto vám poviem. Hej, teraz som frajerka ale vtedy mi bolo do plaču. A možno keby nie som taká vyčerpaná alebo keby som aspoň na izbe sama, tak si aj poplačem. Ale prišli mi zobrať bábo a spolubývajúca bola na izbe tiež, tak som si len ľahla. Veď len na chvíľočku, potom pôjdem do kúpeľne a napíšem Zúbkovi… Zobudila som sa až ráno. Totálne ma vyplo.

Ráno o piatej mi priniesli Karolínu a odvtedy sme boli už stále spolu <3. Cítila som sa hrozne, pretože sa mi stále nespustilo mlieko a ona začala byť čím ďalej tým viac hladná. V noci už bola neutíšiteľná a konečne som sa odhodlala a išla s ňou na novorodenecké oddelenie. Bála som sa, nevedela som čo sa deje. Je taká hladná? Ale veď sestričky vraveli, že ešte má malý žalúdoček a to čo poťahá stačí. Ale čo ak neťahá nič? A čo ak ju niečo bolí? A tak som išla. Samozrejme dostala som sprda, že „prečo im nosím na oddelenie vreštiace decko?! „A kde som ju ako mala nechať?“ „No na izbe!“ „Samú?“ „Veď hádam máte spolubývajúcu nie?!“ „Pomôžete mi prosím?“

Ona už vedela ukázať, čo si o niektorých ľuďoch myslí 😅

Nie je personál ako personál

Naozaj som sa snažila byť na ne milá. Stále som si kusala do jazyka – naozaj som si do neho hrýzla, lebo som bola zvyknutá, že kusnem do guličky v pearcingu no pred operáciou ma donútili si ho vytiahnuť a odvtedy ho nemám. Po desiatich rokoch je preč… ďalšia rana, na ktorú som nebola pripravená. A našťastie ma zachránila iná sestrička, ktorá si vypočítala, koľko je už malá bez mlieka + sekcia a bola taká milá a dala mi pre ňu UM. Malá nestíhala dýchať ako jedla a ja som opäť mala pocit, že som zlyhala. Nenakŕmila som vlastné dieťa! A ono je také hladné!! Kvôli mne!

Ráno prišla iná sestrička (logicky, výmena zmien) a ona bola moja spása! Moje záchranné koleso v hlbokom bazéne, svietiaci maják v rozbúrenom mori. To, ako mi ona psychicky pomohla bolo neskutočné. Vďaka nej som bola zrazu schopná vypýtať od doktorky pre malú mlieko, naučila som sa držať si dieťa, prebaliť ju, okúpať. Zrazu mi nebolo kktné pýtať sa jej otázky, pri ktorých by ostatné krútili očami, poprípade mi na ne neodpovedali. Jasné, boli tam aj iné milé sestričky a doktori, ale ona bola anjel v mojom pekle. Opäť som získala sebavedomie, ktoré mi za dva dni dokázali ostatní vziať a dokonca sa mi spustilo aj mlieko! Vďaka nej som sa začala cítiť istejšie a v jeden moment, keď sme boli Karolku kúpať som si uvedomila: SOM MAMA! <3

Viac fotiek nájdete na mojom Instagrame

2 komentáre

  • Romicekkubikova

    Prečítala som si oba články a musím povedať, že môj pôrod bol Skoro na chlp rovnaký (tiež som končila akútnou sekciou) . Je mi ľúto, že si si tiež prešla takým stresom. Neviem prečo to tým ženám nemôžu aspoň uľahčiť ale ešte im pridávajú na psychike.
    Mala som z toho traumu, aj som si poplakala keď som nadobudla pocit, že som zlyhala ako matka, pretože som nevedela nakŕmiť vlastné dieťa.
    Personál mi nepomahal, dívali sa na mňa ako na neschopnu, reči okolo boli o precitlivenosti atď, ale žena po pôrode je taka rozhádzané, že si to uvedomí asi až keď príde domov do svojho pokoja.
    Spätne si hovorím, že som si nemala nechať aby sa tak správali, ale čo človek ako prvorodicka vie, však?
    Teraz som v deviatom mesiaci a chystám sa na pôrod na Kramare, predtým som rodila v Skalici.
    Mam z toho des, pretože vlastne nikto mi nechce povedať ako budem rodiť, dieťa zle otočené, predtým sekcia.
    „všetko sa uvidí po ďalších poradniach a potom,“ mam z toho mindraky, lebo fakt nechce zažiť pôrod ako pred tým. A cítim sa asi horšie ako prvorodicka, ešte menej pripravená, ale pri tomto druhom neviem ako sa mam pripraviť. Pri Oliverovi som robila všetko, chodila som aj na kurz atď, a celé sa to vyprdlo do katastrofy.
    Ale povedala som si, že tento x to musí byť v poho a tých pár dní nejako prežijem.
    Najdôležitejšie však je, že malá je v poriadku a pôrod si zvládla 🙂
    Držím palce ak sa rozhodneš niekedy v budúcnosti pre druhé.

    • zubkova

      Ahoj. Ďakujem za tvoj komentár! Mrzí ma, že si mala taký zlý pôrod ale veľmi ma teší, že si sa odhodlala a budete mať ďalšiu lásku <3 Veľmi držím palce aby si tento druhý mala krásny <3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

error

Sociálne siete