Sme rodičia

Keď prebaľuje chlap – katastrofa alebo komédia?

Dnes sú to presne tri mesiace, odkedy sme sa stali so Zúbkom svedkami zázraku. A presne rok, odkedy sa nám zmenili životy a na Valentína sa vybrali úplne inou cestou, ako sme kráčali dovtedy. A možno aj nie… 

Budem úprimná a poviem pravdu. Keď sa mi v to ráno objavili dve červené čiarky na teste, hlavou mi prebehlo: “Fuh, zvládneme sa postarať o bábätko?” Vyšla som z kúpeľne a tušila som, že už sa naozaj definitívne skončila zábava a prichádza krutá zodpovednosť. Už v to ráno som ale mala pochopiť, že to tak nebude…

Zúbok sa veľmi potešil. Najprv ale spustil tú “klasickú” chlapci otázku: “Čo to znamená? Nemáš k tomu legendu?” Keď to začal všelijako otáčať, vyplašenými očami pozrel na mňa a ja si vravím „Cha! Pochopil!“ A on sa ma len spýtal, ktorú stranu som ocikala, aby sa toho nechytil 😀 . Ešte trochu váhal, kým nám doktor potvrdil to, čo test jasne ukazoval – budeme rodičia! 

Ako čas plynul, Zúbok sa viac a viac tešil na rolu otca. A mne už počas tehotenstva začínalo byť jasné, že to, čoho som sa najviac bála, nebude realita. Spolu to predsa zvládneme! Ivan sa zapájal do všetkého. Chodil so mnou na nákupy oblečenia, kozmetiky, výbavičky. Nadšene staval postieľky a chodil na predpôrodné kurzy. 

V pôrodnici trpel so mnou pri každej kontrakcii a keď som plakala od šťastia, keď mi dali naše Zúbčatko prvýkrát do rúk, stál vedľa mňa a mal slzy v očiach. Nikdy nezabudnem, ako mi šťastný a hrdý oznamoval: “Malá je v poriadku, je zdravá a krásna!” Bol s ňou celý čas ako sa dalo, kým ja som ležala na „jiske“ a zotavovala sa po sekcii. Posielal mi fotky a tešili sme sa na tú chvíľu, kedy už konečne budeme všetci traja spolu. 

Domáca realita

Prišiel však deň, kedy sme už boli doma a on ju išiel prebaliť. Po pár školiacich nácvikoch, kedy som mu robila hlavnú inštruktorku, na to išiel prvýkrát sám. Všetko zvládol, aj keď na to potreboval o dva metre viac priestoru ako ja, lebo veď, na čo vytáčať len ruku, keď môže okolo prebaľovacieho pultu krúžiť celý 😀 . Myslel si, že v prebaľovaní je už majster, keď prišla záťažová skúška – v plienke bolo zrazu niečo cítiť…

Išiel na to s úsmevom, hrdinsky. Keď plienku otvoril, úsmev zbledol. Vlastne Zúbok zbledol úplne celý . Statočnosť sa vyparila. Vyvalil oči a cúvol o dva kroky 😀 😀 . Evidentne takú bombu nečakal 😀 . Zaklincoval to poznámkou: „Ako môže tak krásny človiečik vyprodukovať toto?! Ja som čakal nejakú malú škrvnku, ako od vtáčika!” Ja som nevládala nič! Proste som sa tam ledva držala na nohách a rehotala som sa až tak, že ma znovu rozbolela jazva! Za tú bolesť to však stálo!  

Nevládala som mu ani povedať, že to nemá utierať vlhčenými vreckovkami, ale že môže ísť priamo do umývadla a použiť vodu. Ale mali 99 % zloženie vody, tak som sa nenechala rušiť a ďalej sa dobre zabávala 😀 . Toto je jeden z tých zážitkov, na ktorom sa budem baviť ešte v čase, keď o ňom budem rozprávať našej Karolíne pri oslave osemnástky 😀 😀  .

Zajakávala som sa od smiechu ešte dávno po tejto scéne, keď sme sedeli na gauči. Snažil sa mi vysvetliť, že pre neho, ako chlapa, je oveľa jednoduchšie, keď sa pri takej náloži sústredí len na jeden “problém”. Vraj držať malého novorodenca pod prúdom vody a mať ešte aj strach, že mu spadne, by pri tom smrade nezvládol 😀 😀 . Keď som videla, aký je z toho stále v šoku, a počula, ako rozpráva o tom, ako si už nikdy nedá sviečkovú, proste som nevedela udržať slzy od rehotu. Smejem sa dokonca aj teraz, keď tieto riadky píšem! Nikto mi nikdy nepovedal, aká zábava bude zapájať tatinka do starostlivosti o bábätko. A jemu asi nikto nikdy nepovedal, aký bude vďačný za vlhčené vreckovky 😀 .

Definitívne som pochopila, že v to ráno som sa mýlila. Zodpovednosť síce prišla, ale zábava v žiadnom prípade neskočila!

———-

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

error

Sociálne siete