Tehotenstvo – v hlavnej úlohe strach z materstva

Tehotenstvo – v hlavnej úlohe strach z materstva

Pomoc! Som tehotná! Čo teraz?! AKO SA TO MOHLO STAŤ?! (😅) Veď sa necítim byť dostatočne zodpovedná na to, aby som si zaobstarala psa, ako môžem mať ja dieťa?! Presne toto mi išlo hlavou, keď sa objavili na teste dve čiarky. Kto ma pozná vie, že som sa do rodičovstva príliš nehrnula. Dokonca bola fáza, kedy som tvrdila, že deti mať nechcem. Keď som spoznala Zúbka a referovala som infošky o tomto chlapovi kamoškám, a hovorila som o ňom ako “o chlapovi, ktorému by som bola ochotná aj deti porodiť” 😅, ale to je iná story.  Tento článok je o strachu, ktorý som mala. O panike, s ktorou som sa budila nad ránom. O strese, ktorý som pocítila vždy, keď som si uvedomila tú veľkú zodpovednosť, ktorá na mňa padala ako balvan. Áno, mala som strach. Príšerný, obrovský, strašidelný strach.

Vždy som dúfala, že AK raz budem matkou, bude to tak „ako to má byť“. Respektíve ako som si to ja predstavovala, že by to tak malo byť 😅. Dvaja sa ľúbia, zoberú sa, užijú si svadobnú cestu, majú svoje zázemie a budú mať deti. Budú šťastní a zazvoní zvonec a rozprávky bude koniec 😅. Ja som však mala pocit, že mne zvonec zazvonil voľáko skoro 😅 . A už som ďalej nerozmýľala, čo bude potom po zvonení. To už v predstavách nebolo, že ako sa starať o tie deti, ako porodiť a ako byť zodpovedná. TOTO NIE JE TEN SPRÁVNY ČAS! Ešte nie, hovorila som si.

Ešte som predsa mala veľa cestovateľských plánov!

Ja a tehotenstvo? Nie, ďakujem

Úprimne – mala som strach z materstva. Z toho, že budem mamou. Mala som strach z tej obrovskej zodpovednosti. Po zistení, že čakáme Zúbčatko, ma tento strach, to uvedomenie si, že budem mať už navždy zodpovednosť za to malinké bábo, doslova zvieral. Niekedy som sa nemohla až nadýchnuť. Necítila som sa pripravená. Nemala som žiadne skúsenosti. Chytala ma panika. Úzkosti. Ako to zvládnem? Aká mama budem? Čo keď sa nebudem vedieť postarať? Čo keď tomu dieťaťu ublížim? Čo keď nebudem vedieť čo s ním? Alebo čo keď… a toto som sa aj bála vysloviť pred Zúbkom nahlas… čo keď to dieťa nebudem ľúbiť?

Keď sa na to spätne pozriem, Zúbok to mal so mnou prvé mesiace riadne ťažké 😅. Boli dni, keď som mu plakala, že ak ma opustí a zostanem na to malé sama, tak to nezvládnem. On len krútil hlavou, že prečo by to robil. A ja som len spustila väčší plač, že preto, lebo zistí, že som neschopná a nebudem sa vedieť postarať. Vtedy občas zariskoval a odpovedal, že to už zistil dávno a stále je tu a ja som sa buď rozosmiala alebo som sa úplne opustila… No alebo ma utešoval, že také sa nestane a budem určite úžasnou mamou. Vtedy tiež veľa riskoval, lebo síce občas ma to učičíkalo, no občas som chytila ešte hysterickejší záchvat, kedy som rumádzgala nad tým, že ho isto sklamem a dieťa nám zoberú. Nuž… ťažko je ľahko žiť. S tehotnou a zároveň neistou ženou 😅.

Stavy úzkosti a paranoja

Našťastie som sa veľmi dobre vydala. Za naozaj skvelého chlapa, ktorý ma v nejednej situácii podržal a povzbudil. A nebolo to inak ani tentokrát. Zúbok ma ubezpečil, vždy, keď ma chytila takáto panika, že to spolu zvládneme. Naozaj bol vytrvalý a naozaj to vždy ustál. Vďakabohu za jeho trpezlivosť. Lebo ja by som nad sebou už dávno mávla rukou, že dievča ok, keď tak veľmi chceš, odchádzam a rev si tu koľko chceš😅. Ale on nie. On to dával na pána s kľudom Angličana a vždy ma dokázal postaviť na nohy.

Po čase už mal asi tie frázy nacvičené, ale dával to veľmi presvedčivo celý čas. Ako to spolu zvládneme, ako ani on s deťmi nemá skúsenosti. No všetko príde, chce to len čas a odhodlanie… A isto to mám všetko v sebe a bude to fajn a ešte sa budeme smiať na tom ako som sa opúšťala.. Ja som si však nebola istá, či to v sebe mám a či to odhodlanie nájdem. Veď všetky deti, keď sa na mňa pozrú, plačú. Veď ja som sa bála na rukách držať aj vlastného brata! Ako zistím, prečo to dieťa plače… Milión otázok a žiadne (pre mňa) normálne odpovede…

Záchranca

Nakoniec, neviem ako sa mu to podarilo, no uverila som mu. Zase na druhej strane… nemala som veľa možností 😅. Buď sa naďalej trápiť alebo sa s tým popasovať 😅. Normálny človek by sa s tým vysporiadal asi hneď, ale tehotná žena s hormónmi, navyše keď jej je stále zle a je ustavične hladná, si asi radšej vyberie to trápenie sa 😅. Ivan to zvládal skvelo. Vyžaroval z neho neskutočný pokoj a láska. A šťastie. Veľmi sa tešil. Asi to bolo to, čo ma nakoniec „nakoplo“.

Keď som videla ako sa teší na to malé, ako sa rozpráva s mojím bruškom, ako s láskou v hlase o drobcovi hovorí. Ako plánuje našu budúcnosť, ako sa teší, že ideme do domu a v tom dome, na tej záhrade budeme to naše Zúbčatko vychovávať. No nenakaz sa tou radosťou, ktorá z neho sršala na všetky strany. Našťastie som sa veru nakazila. A prišlo obdobie, kedy som sa začala tešiť. No je pravda, že nie len Zúbok mi pomohol…

Na Zúbčatko sa začala tešiť aj Lillka 🙂

Veľa mi pomohla aj moja mamina, ktorá sa mi snažila vykreslovať situácie materstva ako jednoduché a ľahko zvládnuteľné. Štýl „Svet je gombička a všetko je super“. A tá predstava sa mi zapáčila a tú som si udržiavala veľmi dlho. Vlastne celé tehotenstvo. A vlastne aj dnes, keď píšem tento článok tak to tak mám. Aj keď tú gombičku občas treba prišiť ale stále je to super 🙂 .

No a ešte mi veeeeeeľmi pomohli knihy, ktoré som začala čítať. A týmto článkom, by som si vlastne chcela otvoriť svoju vlastnú minisériu článkov kníh, ktoré mi pomohli prekonať strach a myslieť pozitívne na materstvo a rodičovstvo. Možno má niekto rovnaké pocity ako ja, možno ma niekto tiež taký veľký strach ako som mala ja a preto by som sa o ne chcela s vami podeliť.

A tak sme sa už od seba nepohli. Nerozlučiteľná trojka – Lilla, kniha a ja 🙂

Link na článok, kde uvádzam knihy, ktoré mi pomohli TU.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

error

Sociálne siete