Polrok dvojmama!
Nemôžem uveriť, že náš Krpček oslávil svoj prvý polrok! Som dvojmama, máme dve dietky. Predtým som si nevedela predstaviť, aké to je mať ich dvoch. No už 6 mesiacov zisťujem, že láska sa naozaj nedelí ale násobí. No život nie je len o tom, však? Život nie je len čiernobiely, má všetky možné odtiene. Rozhodla som sa do tohto článku spojiť niekoľko svojich myšlienok a podeliť sa o ne s vami.
Starší súrodenec
Ja sama som zo súrodencov najstaršia, takže som sa bála mať druhé dieťa. Neprišlo mi fér Zúbčatko „obrať“ o rodičov. Necítila som to ešte tak, že by som chcela svoju pozornosť a čas venovať ďalšiemu dieťaťu. Mala som pocit, že ešte som si s ňou neužila všetko, čo som chcela. Nechcela som, aby sa už delila o mňa a ja som sa nechcela deliť medzi dve deti. No Zúbček prišiel a ja som sa s tým musela vyrovnať. V hlave som si už pred pôrodom utriedila, ako sa chcem správať a čo chcem aby si Zúbčatko odnieslo z tejto situácie.
Už v tehotenstve som začala pracovať na tom, aby vnímala brata ako súčasť nás, našej rodiny. Nie ako jednotlivca, malého votrelca, ktorý prišiel, aby jej vzal mamu. Žiadne „a teraz budeš musieť byť veľká sestrička a mame veľa pomáhať“. Nie nemusí. Môj „syndróm staršieho súrodenca“ ma naučil, že nechcem na staršie dieťa presúvať svoju zodpovednosť za mladšie dieťa a nechcem, aby mala pocit, že ona niečo musí s malým bratom. Keď chce môže, keď nechce, je to ok, je to naše dieťa, nie jej.
Zároveň som si však dávala pozor na nesplniteľné sľuby. Keď napríklad niekto povedal „a s bračekom sa budete hrať“ vysvetľovala som, že nebudú. Že bude maličký a ešte sa nebude s ňou vedieť hrať, že väčšinou bude len papať a spinkať a že zo začiatku bude aj veľa plakať, lebo nebude vedieť rozprávať a tak, keď niečo bude chcieť, bude nám to hovoriť plačom. A tak aj teraz, keď plače, Z. príde a spýta sa ho „čo nám chceš povedať?“. Teraz vie, že Zúbček rastie, a že už si s ňou vie kotúľať loptu a ona mu rozpráva čo všetko ho naučí, keď bude väčší a bude vedieť napríklad chodiť. Keď má dieťa reálne očakávania a pozná, všetky možné scenáre, vie sa lepšie na situáciu naladiť.
Dvojmama
Čakala som, že to príde ale aj tak som občas zo seba sklamaná. Lebo strácam trpezlivosť. Častejšie ako by som chcela a niekedy mi príde, že oveľa častejšie, ako by si deti zaslúžili. Stáva sa to, keď nemám naplnené svoje potreby a z jednej strany na mňa hučí Krpček, z druhej strany Zúbčatko a ja odpadávam od hladu. Byť matkou a popri tom aj pracovať na svojich snoch a veciach mimo materstva, chce dobrú schopnosť timemanažmentu. Zároveň si chcem toto ich obdobie naplno užiť, pretože sú malí len raz. Pri Zúbčatku vidím, ako ten čas rýchlo letí. S druhým dieťaťom, mám dojem, to ide dvakrát rýchlejšie. Takže hľadám balans, ospravedlňujem sa za kričanie a večer padám na hubu únavou.
Láska sa nedelí, no čas a pozornosť áno. Stále si hľadám systém, ako fungovať. Najťažšie pre mňa je, napĺňať im občas naraz základné potreby. Ako „naschvál“ ich majú obe naraz prázdne. Snažím sa rozlišovať, kedy ich má Zúbčatko nenaplnené naozaj, a kedy len má potrebu „mať maminu pozornosť“ vtedy, keď ju má brat. Pretože aj keď viem, že ho miluje a že je veľmi empatická a starostlivá, predsa som len jej mama a jej emócie 3ročného dieťaťa ju ovládajú.
Hormóny
To, že sú tehotenské alebo popôrodné hormóny už vedia a akceptujú asi všetci. No tie hormóny, čo má dojčiaca žena sa už vnímať málokomu podarí. Kojenie prináša aj také situácie, kedy sa žena cíti extrémne osamelá a nepochopená. Zároveň je aj mamou medvedicou, ktorá je ochotná aj krk niekomu vykrútiť za svoje dieťa. Sú to návaly emócií, ktoré sú ťažko zvládateľné.
No a ani materinský inštinkt sa vysvetliť asi nedá. Pretože matka vie, čo a ako so svojím dieťaťom. A keď nevie, tak sa opýta. No ale prichádzajú nevyžiadané rady. „Je mu teplo.“ „A nie je mu zima?“ „Isto je hladný!“ „Nedávaj mu toľko, ešte mu daj, isto ho bolí brucho, aké má faldíky, aký je chudý, veď mu daj najesť, nespí, spí veľa, nenos ho, ponos ho…“. Nejednej by z toho hlava vybuchla. Nebola som a často nie som výnimkou. A poviem vám, po pol roku som z toho celého vyčerpaná. Veľakrát sa pristihnem pri tom, že sa mi nechce odpovedať ani najbližším.
Zúbček
Je úplne iný ako bola jeho sestra. A je to tak v poriadku. Narodil sa úplne inak, dokonca aj v inom štáte. Kŕmime ho iným mliekom (dojčenie). Aj ja som už iná. Iná je aj naša rodinná situácia. No a teraz konkrétnejšie – ešte nemá žiadny zub, aj keď už ma s nimi trápi viac ako mesiac a ja ich očakávam každý deň. Prevaľovať resp. váľať sudy ešte nezačal. Príkrmy sme zaviedli skôr, ako pri „klasických“ dojčených deťoch, pretože nám trhal jedlo a príbory z rúk. Dokáže schalovať celé svoje jedlo a ešte po nás bliekať, že je hladný. Príklad – minule som si dovolila trochu pospať a teda bol s deťmi Ivan sám. Dal Krpčekovi zjesť celú udusenú hrušku a celý banán a aj tak ma zobudil krik,, kedy dieťa nevedelo pochopiť, že z toho taniera už nič nedostane. Takže sa ešte aj dojčil.
Spáva na dojčené deti dobre, na naše pomery málo. Nás ale rozmaznalo Zúbčatko. Jej spánok bol ukážkový ba až dokonalý. Takže ja som spokojná. Aj keď nevyspatá 😀 . No podľa doktorkiných tabuliek priberá málo. Podľa mňa je taký, aký je. Príde mi ako veľmi spokojné bábätko. Tu sa vraciam naspäť k materinskej intuícií. Aj vy sa ňou riaďte a neporovnávajte seba ani deti 🙂 .
Riad na príkrmy máme z E-shopu PINGULAND, kde momentálne platí zľavový kód ZUBKOVA
