999+1 spôsobov ako (ne)zabiť svojho muža
Je večer jedenásť hodín. Mala by som ísť do sprchy a umyť si vlasy. Mala by som ešte pripraviť fotky do rámikov, ktoré chce dať Ivan svojim rodičom. Ešte musím poriadiť kúpeľku, pretože zajtra nestihnem a taktiež nám navariť nejaké jedlo na obed, pretože keď sa vrátime zajtra z mesta, budeme isto mega hladní… Ivan si zívne a zahlási, že by sme už mohli ísť spať. A tak, nedbám mohli by sme, ale čo všetky tie povinnosti? On už vraj nevydrží. No tak fajn. Radi zaspávame spolu a tak sa nechám prehovoriť a na dnes to balíme.„
Klasický manželský večer?
Dám si ešte rýchlu sprchu, a urobím vnútorný kompromis. Vlasy si umyjem ráno, dám si budík o pol hodinu skôr. Ak by som šla spať s mokrou hlavou, ráno by som ľutovala, že nie som holohlavá. Kým prídem do postele Ivan už spí. Teda on tvrdí že „nespí, len rozmýšľa so zatvorenými očami“. Ale na otázky už odpovedá len ospalým uhm. Tak teda nastavím budík, pretože pochybujem, že ho zapol Ivan. Aj keď to stretnutie v meste je vlastne jeho stretnutie a ešte ho dal aj na skvelý čas. O deviatej ráno na druhom konci Bratislavy. Áno, som nadšená, čo Vám poviem. Upchatá Bratislava v strede týždňa to je presne môj sen. O koľkej teda musíme vstať? Hmm super, na spanie máme presne…počítam v duchu… presne sedem hodín. Nastavím budík a môj inteligentný telefón mi oznámi že mám na spánok presne sedem hodín. Uhm super, moje matematické okienko pred troma sekundami bolo zbytočné. No nič. Odkladám telefón a idem spať…
Pritúlim sa k Ivanovi , odhrniem paplón a hneď v tom momente to ľutujem. Pre pána, veď to muselo smrdieť a byť hnedé už keď si to jedol. FUJ! Ako je možné, že z neho idú až takéto smrady? Toto si mal dnes predviesť tej predavačke čo na teba v obchode žmurkala. Je dosť možné že by odpadla – doslova hahah. A tak veď dobre, pozeraj sa po peknej predavačke, veď aj mne slinka skoro vybehla z toho taxikára čo ma viezol predvčerom domov. Veď ako sa hovorí, chuť môžeš dostať kdekoľvek, hlavne že sa naješ doma 🙂 No… najhoršie sa „odvetralo“ a už ozaj spi dievča, veď ráno zomrieš. Menej ako osem hodín spánku ti nerobí dobre.
Nie každý deň je nedeľa
Ráno, keď začne zvoniť budík, bez mihnutia oka ho vypínam a prosím vesmír, aby som bola včera taká prezieravá a nastavila tých budíkov viac. V duchu dávam Nobelovku tomu, čo vymyslel suchý šampón a otočím sa na druhý bok. Zlatko smola, tvoje dve šelmy už videli tvoju aktivitu – už si pýtajú jesť. Či chcem, či nie, musím vstať a nakŕmiť ich lebo zobudia celú bytovku. Ešte ich uchlácholím ranným mojkaním, ale nie na dlho. Snažím sa zobudiť Ivana, no ten si pýta ešte oddychový čas a tak ho nechávam spať a idem dať jesť mačkám.
Okej, teraz základná hygiena, ale na tie vlasy naozaj nemám energiu. Je to jasná voľba – suchý šampón si môj najlepší kamarát. Nutne potrebujem kávu, jednu si urobím a pri sŕkaní mi skoro zabehne. To už je toľko hodín?! Fúha to mojkanie nebolo také krátke ako som si myslela. No ten čas v posteli tak rýchlo letííí. Idem teda pána Spachtoša zobudiť znovu, rozumej vezmem mu perinu a znova to ľutujem. Síce sa rozospatý aspoň posadí s ešte zatvorenými očami no ten puch čo sa valí z pod paplóna je čistá bomba chemického ničenia. Panebože! Otváram teda balkón a má to rovno dva krásne efekty – aj sa vyvetralo aj Ivana prebralo. No hurá, dobré ránko Šípková ruženka.
Život bez jedla nie je pre mňa
„Láska? Čo si dáme na raňajky?“ Tajne dúfam, že má eso v rukáve, a spraví pre moje krásne ráno čo je v jeho silách, no keď sa pozrie na hodiny, rozlepí oči a dobre že nezhíkne. „To už je toľko hodín? Veď nestíhame!“ aha, no skvelé. Hlavne, že si ešte v pyžame….
Stojím pripravená v chodbe, obutá, oblečená, kým on je ešte v kúpeľni. Konečne sa vymotká, vojdeme do výťahu, už sme na jednotke keď si spomenie, že vlastne zabudol tie papiere, kvôli ktorým ideme do mesta. Ok, vraciame sa hore, berie papiere ale niekto nám ukradol výťah. Vraj prečo som ho nepodržala?! Hmmm no sorry no…
Štartujem auto, keď zistí, že nemá telefón. Och zlatko, to som tie raňajky mohla zjesť už tri krát! Škrípem zubami, ale ovládam sa. Miška kľud, vzala si si ho, miluješ ho, má svoje muchy ale je to skvelý chlap. Áno je, ale vtedy keď mi dá najesť! Kým čakám, zapnem si obľúbené cédečko a to ma trošku upokojí. Keď si vybijem zlosť na šoféroch v zápche, ostane mi trošku lepšie. Nie veľmi, iba trošku. Akurát tak trošku, aby som mu dala poslednú šancu kúpiť mi raňajky. Ale vraj až po stretnutí. Nie, nebude trvať dlho. Obávam sa, že „dlho“ už uplynulo pred desiatimi minútami…
Prečo som si nevzala Pištu Hufnágela?!
Posledná kvapka padne vtedy, keď vystupujeme a Ivan sa víta s týpkom so slovami „Jóoój prepáč za to čakanie, ale veď to poznáš, ženy….“ AKO PROSÍM?! Tak ty si ako nevesta, dať sa dokopy ti trvá celú večnosť, ja ani raňajky nedostanem a ešte to aj na mňa zhodíš? Mám čo robiť aby som ho nezabila, fakt! V hlave už mám jasnú obálku nového bestselleru „999+1 spôsobov ako (ne)zabiť vlastného manžela“ a to deň len začal…
Chlapi, ak ste sa tu našli, kúpte svojej žene aspoň kvety, aby vám toto všetko odpustila, a čokoládu aby to zvládla aj nabudúce. Ď. Ja idem bez raňajok čakať, kedy Ivan skončí stretko a spomínať na našu dovolenku. O nej si môžeš prečítať TU🙂
