A ako sa dieťa naučí plávať?
Toto mal byť len popis k postu na Instagram, no zistila som, že moje myšlienky majú viac ako tých pár povolených znakov. A tak som sa premiestnila sem a budem veriť, že si moje myšlienkove pochody prečítate aj tu 🙂 O tom, ako sa dieťa naučí plávať. A o tom, ako ju nechcem nútiť ale vytvárať si dôveru…
Dieťa musíš hodiť do vody, tak sa najlepšie naučí plávať
Nie, nechcem vychovávať svoje deti štýlom “treba hodiť do vody aj keď nechce, lebo len tak sa naučí plávať”. Ja viem, že niekedy to staršie generácie nevedeli robiť inak. Je mi jasné, že ani s nimi inak nebolo jednané a teda to inak nevedia. A nerozumejú tomu. Ale ja sa na to pozerám z tej druhej strany. Zo strany dieťaťa. Toho, ktoré cíti krivdu, bolesť a sklamanie.
Pretože ak jediný človek, od ktorého očakávaš ochranu, pochopenie a lásku… ten jediný človek ktorého sa držíš ako kliešť a nechceš ísť do tej vody lebo máš obrovský strach, ťa tam aj tak hodí, tak máš len dve možnosti. Naozaj začať plávať, hocijako ale nejako sa prosto dostať k brehu, alebo umrieť. A tvoj pud sebazáchovy ti prikáže PLÁVAJ.
A podľa toho akú máš povahu, tak sa buď poddáš a doživotne máš traumu. Nechceš vodu ani vidieť a plávať jednoducho nebudeš už nikdy. Alebo sa obrníš a povieš si – aj nás to tak učili a tu sme. A nakoniec, lebo tých rodičov stále miluješ, lebo to je tá bezpodmienečná láska, si povieš, áno, je to to najlepšie čo pre nás mohli urobiť. A ešte ak sa smeje a presviedča ťa o tom, že aká je to paráda a sranda, tak nakoniec tomu uveríš a poprieš vlastné pocity. Lebo „veľké dievčatá neplačú a vlastne sa nestalo nič strašné“.
Toto nie je šálka mojej kávy
Ale ja takým rodičom nechcem byť. Odmietam to, stále si totiž pamätám, stále cítim, aké to je, keď mi niekto tvrdil že neexistuje aby ma bolelo, aby som niečo cítila, napríklad pri pôrode. Lebo to ma bolieť nemôže…
Ja nebudem svojej dcére tvrdiť, že sa nemôže báť vody. A že ju tam nehodím a nakoniec ju tam aj tak hodím a potom jej do tváre budem pozerať s úsmevom, že „vidiiiiš! To nič nebolo.“ Nie. Ja chcem byť tá, ktorá si počká, kým sa sama rozhodne, že do tej vody pôjdeme. Kľudne spolu. Bude mi veriť, že budem stále vedľa nej a že keď bude pripravená, tak sa odo mňa odlepí a tú krásu plávania spozná rada, so mnou po boku a s pocitom, že to dokázala lebo som v ňu verila a sprevádzala ju. Nebude musieť zažiť ani na sekundu strach a jej pud sebazáchovy ju nebude hnať do extrémov prežitia.
Bezpodmienečná láska
Chcem aby vedela, že som tu pre ňu vždy, či už vo vode alebo v iných životných situáciach, nech sú to hocijaké sračky. Prajem si, aby vedela, že sa na mňa môže hocikedy obrátiť. A nikdy nebude musieť stáť pred rozhodnutím, či mi „to“ má povedať, či ju nezabijem alebo nevyhodím z domu. Bude vedieť, že my, jej rodičia ju budeme milovať bez akýchkoľvek podmienok. Vypočujeme ju, podporíme. Budeme jej kryť chrbát. Nech už v našich životoch prídu hocijaké problémy, chcela by som, aby naše vzťahy boli vždy o láske.
Áno, aj my ako rodičia spravíme nejaké chyby. A možno aj traumy, aj keď by som si veľmi želala aby neprišli… no chcela by som aby vždy naše deti vedeli, že u nás nájdu vždy tú bezpodmienečnú lásku. A aj keď nebudeme hlavou chápať niektoré rozhodnutia, tak v srdci ich budeme vždy rešpektovať.
