Ako začal výlet do Paríža

Pamätáte, ako som vám písala, že mám nejaký zvláštny pocit? Že dúfam, že sa nám podarí odletieť a naozaj pôjdeme na výlet do Paríža a do Disneylandu? Už sme doma. A už aj rozumiem, prečo som ten čudný pocit mala a boli okamihy, keď som si hovorila, že sme mali radšej ostať doma. No o tom až neskôr. Nebudeme upadať do negativity hneď na začiatku, všetko vám po poriadku vyrozprávam. Hlavne odpoviem na dve najčastejšie otázky – ako deti zvládli výlet lietadlom a aké hračky som vzala, aby sa deti nenudili a matka nezošedivela. Ak máš inú otázku, neváhaj sa ju opýtať dole v komente 🙂

Balíme na výlet lietadlom!

Aj takto spätne mám motýliky v bruchu. A aj keď viem, ako to celé dopadlo, kľudne by som si to zopakovala ešte raz. Napriek všetkému, alebo možno vďaka tomu všetkému? To bol jednoducho nezabudnuteľný výlet. Keď sa však vrátime na začiatok, dôležitá bola pre mňa príprava. Zbaliť všetko potrebné len do príručnej batožiny bola výzva, no vedela som, že ju zvládnem, pretože rada balím minimalisticky. Lieky, oblečenie, kozmetika a hračky. Toto všetko na týždeň pre štyroch.

Zoznam liekov som si robila podľa viacerých influ na Insta, jednoducho som si to podľa môjho uváženia posúdila, rozhodla sa čo reálne treba, čo by som tam vedela kúpiť keby pochybilo, plus som usúdila podľa potrieb mojich detí, čo isto nepodceniť.

Oblečenie som balila systematicky. Na každý deň jeden outfit plus jeden na „doma“ keď budeme na izbe a jeden rezervný. Každý som navolila tak, že ak by sa neplánovane zhoršilo počasie vedela by som do neho doplniť pančušky a mikinu. Hračky som brala buď nové alebo také, ktoré dlhšie neboli v rotácii. Plus veľa snackov – kapšičky, keksíčky, chrumky a pre krpčeka sklíčka. A môžeme vyraziť na náš výlet lietadlom!

View this post on Instagram

A post shared by Zubkova.sk | online tvorca 📸📝 (@mi.s.kazubkova)

Ranná cesta na letisko a výlet začína

Ráno o siedmej nás čakal na stanici autobus Slovak Lines, ktorý nás odviezol do Viedne na letisko. Milá pani, pri ktorej sme si kupovali pred pár týždňami lístky nám poradila, aby sme napísali mail a vypýtali si detské „sedačky“. Boli to také cestovné pásy pripevnené o sedadlo, naše Zúbčatko malo aj výplne. Zúbček cestoval „na divoko“ na mne. Pre neho nesediaceho nemali nič. Dostali sme vodu a prístup k wifi a čakala nás hodinka cesty. Ubehlo to rýchlo, deti sa tešili a ja som bola plná vzrušenia!

Na letisku nás začal tlačiť čas, a ešte nás čakal check-in, nakoľko nám prišli správy, že lietadlo je plné a musíme odovzdať kufre do podpalubia. Rad bol dlhý a o prednostnom vybavení s deťmi sme len márne snívali. Minuli sme prvé chrumky a deti strácali s nami trpezlivosť. Konečne sme sa dostali na rad a pani za počítačom, podľa mňa, nevedela čo robiť s naším kočíkom. Nakoniec mu nalepila tag (lepka na batožinu) a poslala nás ho odovzdať do nadrozmernej batožiny. Tu sme spravili asi našu prvú chybu. Lístok sme neskontrolovali… ale o tom potom.

Rýchlym krokom za lietadlom

Po checkine sme už mohli prejsť k letiskovej kontrole, kde sme už prednostné vybavenie pre rodiny s deťmi využili. Bolo to fajn, lebo tam boli len ľudia, ktorí chápali to množstvo vecí aj detské „zdržiavanie“. Poctivo nám skontrolovali všetky snacky a urobili aj rozbor vody vo fľaši. Po krátkom čakaní nás pustili hľadať gate. Tu prišiel moment, ktorý spätne hodnotím ako zlomový. Myslela som si, že budeme mať čas na rannú kávu, nejaké fotky a content na Instagram.

Ale realita prišla príliš rýchlo. Mali sme už len necelú polhodinu na nástup. Už netrpezlivému dieťaťu sme kúpili sľubovaný džúsik (predraženú hnusnú sirupovú vodu ale nechcela som si kaziť deň). Džús sme v tej rýchlosti jednoducho nenašli, tak som to skrátila a vďaka tomu si stihla kúpiť kávu. Vypila som ju po stojačky čakajúc dieťa, ktoré exlo vodu a utekalo na záchod.

Tip do lietadla

Ak ste ešte neleteli alebo hľadáte tip ako cestovať lietadlom s deťmi, dám vám jednu radu na nezaplatenie. Nastupujte do lietadla medzi poslednými. Keby ste nastúpili hneď prví, kým nastúpi posledný pasažier, môže prejsť aj polhodina. Ak ešte budú nejaké komplikácie (ako sme napríklad mali my) môže sa to predĺžiť o ďalších niekoľko desiatok minút.

Desať minút po plánovanom odlete nás letušky informovali, že je problém s batožinou (pasažier mal naloženú batožinu ale on nenastúpil, tak ju museli nájsť a vyložiť) a tak sme odlietali asi až o 25 minút neskôr. Zachraňovali nás snacky rôzneho druhu a hračky.

Hračky na cestovanie

O hračkách do lietadla som hovorila už aj vo videu na Instagrame – kukni si ho :). Mne sa na cesty veľmi osvedčili hračky hlavne na magnet. Hore na obrázku môžete vidieť magnetické detské sudoku. V každom stĺpčeku a v každom riadku, môže byť iba jeden daný druh zvieratka. Táto hra rozhýbe mozog aj nejednému dospelému. Menšie deti (ako napríklad naše Zúbčatko) sa zabaví hlavne s tými magnetkami a „domčekmi“ 🤭. Je to opäť hračka, ktorá zabaví malých aj veľkých a vydrží tak roky 🙂 .

Ďalšia hračka na magnet bola skladačka postavičiek. Ja som s nami vzala len dve (pre každé dieťa jednu, v balení sú tri) no oni si ich mohli nakombinovať ako chceli. Zatiaľ čo drevené postavičky niekto (Zúbček🤭) len pchal do úst alebo hádzal o zem, Zúbčatko sa zabávalo rôznymi kombináciami niekoľko minút.

Môj posledný tip na cesty nebude žiadna novinka. Už som vám ho tu na blogu, ale aj na stories často spomínala – prevliekačka. Nezaberá skoro žiadne miesto a dieťa prinúti poriadne sa sústrediť. Ide o tvrdé kartónové kartičky s dierkami a šnúrku. Dieťa si trénuje jemnú motoriku, fantázu aj trpezlivosť.

Rana pod pás

Keď sme vystupovali z lietadla (poslední :D) v duchu som si gratulovala, ako dobre sme to zvládli. Myslela som si, že ten najväčší stres z dnešného dňa už máme za sebou. Že vezmeme veci, prídeme na hotel a neskorí obed si dáme niekde pod Eifellovkou. Och ako veľmi som sa mýlila! Našli sme náš pás, na ktorý by nám mali prísť kufre, pomerne rýchlo. Našli sme aj pás, na ktorý by mala prísť nadrozmerná batožina a teda náš kočík. Rozdelili sme sa na skupinky a ženy čakali na kufre a chlapi na kočík.

Po polhodine čakania prišli konečne kufre, pripomínam fakt, že sme išli z lietadla poslední a ešte sme boli na weckach. Dúfala som, že kočík už Ivko za ten čas bude mať. Nemal. Po ďalšej polhodine sme usúdili, že nemá význam, aby sme tu spolu všetci čakali. Kamoši išli teda vybaviť kartičky na metro (tieto infošky vám zhrniem do separé článku), Ivko ostal pri páse a ja som šla s deťmi vybaviť (ich ďalšiu) hygienu.

Po skoro ďalšej hodine som sa išla opýtať, čo sa deje, že ešte stále čakáme na kočík. No lenže keď pani z AirFrance vyťukala naše číslo batožiny do počítača, bolo mi jasné, čo príde. Vlastne som to tušila už od začiatku, len som si to asi nechcela pripustiť. „Vaša batožina je nezvestná“ „Čo tým myslíte?“ „Nevieme kde je.“ Môj mozog prestal fungovať. Prišlo mi veľmi smutno a za Ivanom som prišla so slzami v očiach. „Stratili nám kočík.“ Bolo jediné, čo som zvládla povedať a rozplakala som sa. Krásne sa nám to začína. A to som ešte nevedela, že to najhoršie z dnešného dňa, ešte len príde…