Amerika, sme tu!

Takže dovolenka splnených snov časť druhá. Ak si nečítal/a tú prvú, nech sa páči tu máš preklik 🙂 .

Konečne sme pristáli v Amerike 🙂 Juchúúú! Sme tu! Prežila som to! Takže prvý veľký kameň zo srdca je preč. Teraz je na rade ten druhý o trošku menší. Imigračná kontrola. Moje spíkovanie nie je na vysokej úrovni, takže som sa dosť bála. Natrénovala som si niektoré frázy, ktoré som naučila aj Ivana. Pretože môj muž nevie ani toľko čo ja. Bola som tak vystresovaná, až som mala kŕče v žalúdku.

Ivan sa nebál, Ivan si neuvedomoval že chlap, ku ktorému máme namierené má moc nás poslať najbližším lietadlom domov. Konečne mu to došlo až keď sme pristúpili k priehradke kde sedel týpek, ktorý sa tváril ako keby sa zabudol ráno vys… no proste bral vážne svoju robotu. Veľmi vážne. Až tak vážne, že konečne aj Ivanovi odišiel ten rozšafný úsmev z tváre. Za dôležitým chlapíkom stáli ďalší štyria, asi dva krát väčší a po zuby ozbrojení. A tiež sa tvárili podobne „nafúknuto“.

Nultý deň v Amerike

Po preskenovaní asi všetkého čo sa dalo, otázkach najabsurdnejších aké si viete predstaviť sme konečne oficiálne v Amerike! Pristáli sme vo Philadelphii a máme asi tak 30 minút aby sme našli správny gate, prešli ďalšou kontrolou a nasadli na lietadlo, ktoré nás vyloží v Miami. V Nemecku sme sa na vlastné oči presvedčili, že nie všetky letiská sú také malinké ako máme v Bratislave, takže som sa tejto úlohy dosť bála. No už nič ma neťažilo na duši. Vôbec nič. Nikto nás neposlal domov! Môžeme si plniť sny! Sme v Amerikééé! Čo tam po tom že možno zablúdime na letisku. To už pre nás nebol žiadny problém.

Cítila som sa najšťastnejšia na svete. Nechala som sa až tak uniesť, že keď sme míňali ďalších po zuby ozbrojených „chlapcov“, vydala som sa s obrovským úsmevom k nim, opýtať sa ktorou chodbou sa ďalej rozbehnúť. Proste som chcela stihnúť lietadlo! Čo robím mi došlo, až keď som videla zblednutého Ivana. No už bolo neskoro, keby som urobila strmý pohyb bolo by to podozrivejšie, ako to vlastne už bolo. Takže som pristúpila, opýtala sa, chlapci sa usmiali a ukázali mi cestu. Ešte mi aj zaželali krásnu návštevu. Tak teda ďakujem 🙂 Amerika! Toto boli prví a nie poslední extra milí ľudia, ktorých sme v Amerike stretli.

Ďalšia „klasická“ letisková kontrola a potom šprinty k našej letiskovej bráne. Ak sa pýtate na našich spoločníkov, oni mali dve hodinky čas. Keďže sme si kupovali letenky inokedy ako oni, tento let sme mali iný. Takže tentokrát sme mali letieť sami. Let sme nakoniec stihli, dokonca som stihla (skoro) stratiť aj pas, ale milý pán ma upozornil, že mi vypadol. Let bol úplne na prd – žiadne jedlo, žiadna zmrzlina a ešte aj to pristávanie bolo ako „s hnojom“. Nesťažujem sa. Prežila som. Pilotovi ďakujem. Sme v Miami! Jupííí!

Ahoj Miami

V Miami sme si cca pol hodinku posedeli v lietadle na letisku kým sme dostali povolenie alebo kým nám priradili gate na výstup. To sme si len domysleli. Nevieme kde bol problém. Ale čo sme mali robiť tých 30 minút? Spriadali sme konšpiračné teórie. Veď sme práve strávili ďalšie dve hodiny v lietadle. Ale nakoniec sme vystúpili! Vystúpili sme v Miami! Bože taká šťastná som bola! Dokonca to šťastie cítim aj teraz, keď o tom píšem. Taká som bola šťastná, až som tomu neverila.

Čo bola prvá vec, ktorú som si kúpila v Amerike? No predsa káva za 7 dolárov na letisku 😀 . Bola hnusná. Ale musela som ju vypiť. Bolo osem hodín večer ich času. Čiže my sme mali dve hodiny ráno. Síce som bola šťastná ako blcha, no už som sa tešila na posteľ. Ale ešte sme čakali na Nikol a Ľuda, ktorí mali prílet za hodinu. Potom sme ešte čakali na batožinu. A potom konečne na taxík a smer hotel. Nevymýšľali sme veľa a rozhodli sme sa prespať celkom blízko letiska. Na druhý deň nás čaká Orlando! Mali sme v pláne si požičať auto a vyraziť. Ale o to Vám napíšem nabudúce 🙂