Byť matkou je makačka, nech máš akýkoľvek štýl výchovy
Ak ma sledujete napríklad na Instagrame, viete, že praktizujeme doma „iný“ štýl výchovy. Iný v úvodzovkách, lebo podľa mňa by nemal byť „iný“ ale „normálny“… no o tom potom. Dnes sa s vami chcem podeliť o moje myšlienky ohľadom toho, ako ma vždy na milisekundu vytočí to, keď mi niekto povie, aké mám šťastie, že je Karolína taká aká je. Lebo nemám šťastie. Je to každodenná makačka.
Najprv si ujasnime, že ja nespochybňujem to, že sa dieťa rodí s nejakou povahou. To rešpektujem a viem, že každé dieťa je iné. No každá matka si svoje dieťa pozná a mala by sa tomu prispôsobiť – uvediem príklad. Ja viem, že Karolína potrebuje pohyb, inak je umrčaná a podráždená. Ak potrebujem ísť do banky alebo na poštu, kde viem, že bude veľa ľudí a nevybavím to tak rýchlo ako by som s dieťaťom potrebovala (tri sekundy 😀 ), idem s ňou najprv na ihrisko. Tam sa môže vybehať, vyblázniť a vykričať a potom viem, že v tej banke jej bude stačiť kriedová kniha alebo vydrží sedieť pri chrumkách. No a potom príde teta ku okienku a povie mi, aké mám šťastie, že mám také kľudné dieťa. Nie nemám, len som si to odmakala pred chvíľou na ihrisku.
Som ako papagáj
Samozrejme, sú dni, kedy ani to nepomôže a Karolína má jednoducho potrebu plakať, kričať a zlostiť sa, lebo nemôže ísť pozrieť dozadu ako funguje tá veľká vec, z ktorej vychádzajú papiere. A ona je taká zvedavá! Vtedy mi neostáva nič iné, ako jej uznať, že má právo byť nahnevaná. A môže plakať. Tiež by som kričala, keby som bola taká zvedavá ako ona. Môžem jej sľúbiť, že doma jej ukážem podobnú tlačiareň, tiež z nej budú vychádzať také pokreslené papiere. Vtedy sa väčšinou ukľudní. Lebo mi verí, že jej ju doma naozaj ukážem. A ja sa naozaj snažím, všetky sľuby, ktoré jej dám, splniť.
Áno, a tiež jej musím 100krát denne povedať, že na gauči sa neskáče. Dieťa skúša. Aj to naše „poslušné“. Bude to skúšať aj na stoličke, aj na posteli aj u susedy na gauči. Lebo ČO AK si to mama rozmyslela. A ver mi, že ty ako mama ak si to rozmyslíš, lebo si práve vtedy brutálne unavená z toho opakovania a už máš toho plné zuby, tak ona si to zapamätá a už jej nikdy nevysvetlíš, že nemôže. Lebo už si to raz dovolila. A o to viac sa bude zlostiť, keď nabudúce nedovolíš. Lebo bude zmätené a nebude chápať. Takže hej, aj ja som papagáj. A bola som aj vtedy, keď som ju učila, že sieťka na dverách sa zatvára. Dnes ju už zatvára automaticky. Vždy keď ide hore-dole triliónkrát denne. Samozrejme, raz za pár dní jej treba pripomenúť, že sieťka za zatvára, lebo skúsi, či som si to nerozmyslela…
Krik nepomáha
Verte mi. Ani krik ani „jedna výchovná“ vám nepomôžu. Len stále opakovať bežným tónom. Oni neprovokujú aj keď sa vám to naozaj tak môže zdať. Im sa páčia naše reakcie. Emócie v tvári. A tá absolútna pozornosť, ktorú dostávajú, keď robia niečo zakázané. Lebo „keď striekam vodu na to okno, vtedy je mama pri mne a hovorí na mňa iným tónom ako bežne. Keď striekam na trávu, tak kašle na mňa a ďalej zametá terasu… tak budem striekať na okno nech je pri mne a bude sranda“. Ale vy chcete pozametať terasu a konečne si sadnúť aspoň na dve minúty, nechcete ešte umývať okná. TO DECKO TO ROBÍ NASCHVÁL A EŠTE SA MI SMEJE DO OČÍ! Nie nerobí, len chce pozornosť. A vaše monológy o tom, aby to nerobilo a prečo, ho vôbec nezaujímajú. Čo takto mu dať metličku do ruky a dať mu pocit užitočnosti?
Nie je to o tom, že mám šťastie, je to proste každodenná makačka a potenie krvi. Každý deň je skúšaná moja trpezlivosť. Aj keď ma rodičovstvo naozaj baví a milujem to, sú večery, kedy mám toho plné kecky a len odpočítavam, kedy príde Zúbok z práce alebo kedy dieťa zaspí. Nie je jednoduché byť mamou, ale na konci dňa je to obrovský dar a ja ďakujem, že ňou môžem byť. Aj keď musím improvizovať, meniť program za chodu, nosiť so sebou vedrá trpezlivosti a vymýšľať stratégie, ako ju nedarovať za odvoz.
