Ďakujeme 2022
Prezerám si fotky z roku 2022 a v očiach mám slzy. Slzy šťastia. Pretože na to zlé sa zabudne rýchlo. Spomienkový optimizmus úraduje. A ja sa tu rozplývam nad tým, aký bol tento rok k nám štedrý. Máme neskutočné šťastie, že sme zažili tak prenádherný rok a ja som sa rozhodla, že si ho uložím aj tu, na svojom blogu.
Tehotenstvo a pôrod
Pol roka z roku 2022 som pod srdcom nosila malého človeka. Rástol vo mne a ja som v januári odštartovala prácu na zdolaní svojich strachov a zbavení sa traumy. Nebola to ľahká cesta. Ale som na seba hrdá, pretože som ju zvládla. Minimálne raz mesačne som chodila na terapie, kde sme preberali moje strachy, vracali sme sa do minulosti a analyzovali kroky, ktoré ma dostali až sem. Zisťovala som, čo všetko som mohla urobiť inak, kde som urobila chybu, kde som zlyhala a čomu sa chcem v budúcnosti vyhnúť. Spoznávala som samú seba a zisťovala, ako a čo chcem pri pôrode, v šestonedelí a v materstve.
Náš syn ma učil od samého začiatku. Už pri nájdení dvoch čiarok na teste som vedela, že prišiel aby ma preskúšal, čo všetko som ochotná zmeniť a za čím si stáť. Či to, čo som hovorila po prvom pôrode, som myslela vážne a dokážem to, čo som sama sebe sľúbila. Musím povedať, že ma učí, preveruje a svieti žiarivým svetlom na presné miesta. Ďakujem za to.
Vďaka prípravám som zažila v polovici roku 2022 krásny pôrod a ešte krajšie šestonedelie. Koža na kožu sme si užívali s Ivanom naše bábätko a aj dnes mám slzy dojatia, keď si na to spomeniem. Bolo to prenádherné, až mi je ľúto, že to tak rýchlo ubehlo.
Máme doma veľké dievčatko
To, čo nám prvý polrok načrtol, druhý to úplne potvrdil. Naše dievčatko už nie je to malé dieťatko, ktoré sme si pred tromi rokmi priniesli domov. Práve tehotenstvo a príchod jej brata ešte viac zvýraznilo aká je Zúbčatko citlivá, laskyplná a empatická osôbka. A nie len to! Ale aj ako dokáže pomáhať, keď chce pomáhať. Okamihy ako spoločné kúpanie brata, podanie plienky alebo len taká banalita ako podanie ovládaču mi len potvrdilo to, že dieťa chce byť súčasťou rodiny o to viac, keď sa tou súčasťou cíti.
Samozrejme s prihliadnutím na rešpekt voči jej osobe, akceptovaní jej potrieb, záľub a činností. Netreba si zamieňať súčasť za sluhu 🙃 ja tieto okamihy beriem ako pomoc, ochotu, nie ako samozrejmosť. Pretože Kprček, je stále len jej brat. Zodpovednosť za neho máme my. My sme rodičia a my sme povinní sa o nich starať. Nie ona. A toto je, dovolím si povedať, vec, ktorú stále budem prízvukovať okoliu ale aj nám.
Malý krok pre dieťa, veľký pre rodičov
Keď sme už pri rešpekte, tak jeden obrovský som cítila a celkom som sa aj bála – Zúbčatko tento rok prvýkrát zaspávala s niekým iným ako s rodičmi. Išli sme na to postupne a ak budete chcieť, napíšem vám o tom osobitný článok. Teraz len zhrniem, že najprv Zúbčatko zaspávalo samo so starkou a neskôr prišla aj prvá prespávačka u kamošky! Marínka sa nám o dieťatko starala v Prahe, kým my sme zažívali falošný poplach v Brne.
Neskôr, keď už sme naozaj išli do pôrodnice, bolo naše dievčatko so starkou celé dni a noci sama. Priznám sa, že som sa toho veľmi bála. Aj keď som si dávala veľmi záležať na príprave a vysvetľovaní, obávala som sa, čo to prinesie. Nie hneď ale postupom času. teraz, po pol roku konštatujem, že som si žiadne zmeny nevšimla.
Láska sa nedelí, ale násobí
Och toto je taká pravda! Ako jednomatka som sa veľmi bála, neverila som a nevedela som si to predstaviť. Ako polročná dvojmama kričím do sveta ÁNO!!!! Je to pravda pravdúca! Moje srdce narástlo a ide explodovať keď vidím, ako sa k sebe majú. Len keď sa ho opýta, ako sa vyspal alebo prečo plače, som dojatá. Keď vidím ako ju žerie očami a dokáže sa na ňu minúty pozerať, ako sa hrá. No a potom zrazu prídu na objatia a pusinky a ja som úplne roztopená. Musím napísať, že sme s Ivkom očakávali, že jedného dňa príde “mama stačí, môžeš ho odniesť preč” no zatiaľ to neprišlo ani raz. Ako keby odjakživa je chlapec súčasť našej rodiny a je náš a ona ešte ani raz nenaznačila nič iné. Teda, aspoň sme si s Ivkom nevšimli 🙃. Nižšie nájdete video z príchodu z pôrodnice:
Tento rok preveril aj náš vzťah s Ivkom. Prvý polrok sme na seba mali viac času, chodili sme spolu na moje terapie a dopriali sme si niekoľkokrát obed či večeru osamote. Boli sme na muzikáli, v kine, na koncerte aj v meste na rande. Bolo to skvelé a my sme si pripomenuli bezdetné časy. No v druhom polroku prišli ťažké okamihy, kedy som miestami pochybovala, či to ustojíme. Ustáli sme a dovolím si povedať, že nás to opäť viac spojilo a zas sme sa niekam posunuli.
Nové projekty výlety a zážitky roku 2022
Tento rok priniesol do môjho života aj iné výzvy ako tie rodičovské. Moja priateľka ma presvedčila na nahrávanie podcastu. Presne toho podcastu, ktorý som v roku 2021 rázne odmietla. V januári sme sa rozhodli a v marci naplno spustili projekt POTTcastER. Keď sa na tento projekt po roku pozerám, vidím v ňom presne ten potenciál, ktorý v ňom videla Marínka predtým a ja som zatvárala oči. Verím, že nám etše dlho bude prinášať do životov takú radosť a naplnenie, ako teraz. A prajem nám, aby to bolo ešte viac 🙂 .
Aj môj blog a profil na Instagrame zažil rast. Začali mu dôverovať nové firmy a získala som niekoľko fantastických príležitostí na spolupráce. Veľmi si ich vážim a ďakujem za ne.
Ako som už spomínala vyššie, s Ivkom sme zažili niekoľko krásnych chvíľ osamote. Napríklad neplánovaný dvojdňový výlet v Brne. Predtým sme boli spolu na poslednom výlete v trojici v Prahe. Užili sme si kamarátov, čas spolu aj osamote. Zažili sme majáles v Bratislave aj výlet v Trenčíne. Niekoľkokrát sme sa boli aj kúpať. Už všetci štyria sme boli na konci augusta na párdňovom výlete v Košiciach. Prvýkrát som navštívila toto krásne mesto a veľmi dúfam, že nie posledný. Boli sme aj na jarmoku v Banskej Bystrici, na Štrbskom plese a vo Family parku v Rakúsku.
