Ja sa nechcem vydať! Hmmm… kedy ma už požiada o ruku?!

Patríte k ženám, ktoré si povedia „Nikdy sa nechcem vydať“! Alebo ste typ ženy, ktorá čaká KEDY už KONEČNE ten môj chlap pokľakne s prsteňom a bude svadba? Ja som bola ten prvý typ. Dokonca som ani nechcela mať deti! Mala som pocit, že si s nimi nerozumiem, nevedela by som sa postarať a že vlastne mňa deti ani nemajú rady! A vlastne ani ja ich moc nemusím…. Áno, dnes som už manželka aj mama 😅 a rada by som Vám v tomto článku napísala, ako sme sa so Zúbkom zasnúbili.

Pamätám si deň, kedy som spoznala Zúbka (ten pamätný festival som už zaznamenala aj tu na blogu – článok TU) a ešte viac si pamätám tie noci, kedy sme sa až do rána rozprávali o všetkom možnom. Ráno ma potom odviezol na autobus a ja som priamo z neho išla po hodinovej ceste do práce, kde som bola osem hodín a potom išla domov dospávať. Alebo naspäť k nemu a zas sme nespali… 😛 Nášmu „vzťahu“ sme nedali žiadnu nálepku – názov, že ČO sme. Proste sme boli kamoši a užívali si spoločne strávený čas, záchvaty smiechu a rozhovory.

Tie nekonečné debaty, ktoré mi pomohli sa do neho zamilovať až po uši (čo som si vtedy samozrejme ABSOLÚTNE nepripúšťala  😅. A jeden taký rozhovor bol aj o manželstve. A vtedy mi povedal „Neviem si predstaviť oženiť sa a mať deti…vlastne ja sa už neviem asi ani zaľúbiť…“ a ja som vtedy bola hrdinka. HA! Super! Veď po tom stroskotanom vzťahu ja predsa nič nechcem! Len svätý pokoj od lásky! Takto mi je najlepšie! Bla bla bla jasnééé a preto si s ním tak často 🤦‍♀️😅 😅 😅 😅🙈.

Nechcem sa vydávať!!!

…iba že by……

Áno… myslíte správne…. Po pár rokoch, kedy som s ním už žila, splácali sme hypotéku a mali dve mačky som začala pociťovať potrebu posunúť náš vzťah ďalej. Začínala som pociťovať, že oslovenie frajerka mi už neznie tak, ako by som chcela a že potrebujem viac. Chcem viac. A on akože nechce?!

Keď táto téma prišla na pretras napríklad na návšteve u Zúbkových rodičov, a do priestoru prišla otázka „kedy sa vezmete?“ alebo „kedy bude svadba?“ Zúbok vždy pohotovo zahlásil: „Ja si ju beriem zajtra na cestu“ a ešte sa pri tom zatváril ako najväčší hrdina spokojný sám so sebou. Ale mňa pri tom pichlo pri srdci. Naozaj nebudem jeho manželkou? Ale jasné, že aj ja som sa tvárila ako panička, ktorá o svadbu predsa absolútne nestojí. Hah… Ty hééérečka!

Potom, keď sme cestovali dlhšiu vzdialenosť autom, sa ma opýtal, akú svadbu by som chcela. Táto otázka ma dosť zaskočila, v dobrom, a bola to debata na celú cestu. Na konci som sa ho s malou dušičkou opýtala, či má v pláne si ma niekedy vziať za ženu. Takú odpoveď, akú mi dal som naozaj nečakala! Povedal: „raz áno„. Ja som to (aby som nedala na sebe poznať, ako ma táto neurčitá veta potešila) obrátila na srandu. „Uhm, raz je fajn, dva krát by nám to úrady nepovolili. A zbytočné prachy na rozvod nemáme…“ 😂 Ale predstav si ten oslavný tanček v mojej duši 😂.

Tak?! Čo tá svadba?

Keď sa blížilo 4. výročie nášho vzťahu otázky typu „kedy bude svadba“ sa hrnuli z každej strany. Ivanove vyhýbavé odpovede „Beriem si ju domov“ boli čím ďalej „vtipnejšie“ a ja som sa ho už pýtať nechcela… Samozrejme v slabých chvíľkach som sa pýtala 😂. Raz za čas, keď asi na mne videl, že potrebujem nejaké „uistenie“ mi povedal, že „raz určite.“ Dokonca mi jeden krát odpovedal, že ak si niekoho vezme tak to budem ja.

Možno kvôli jeho názoru na manželstvo z tých čias, keď sme sa spoznali alebo som si len nevedela predstaviť, ako predo mnou kľačí medzi davom, som tomu veľmi neverila. Dokonca som sa takého požiadania až bála! Vždy, keď sme niečo podobné videli som sa striasla. Keď sme mali letieť do Paríža, mi kamoška s úsmevom povedala, že sa to stane isto tam! Pod vežou! Zo strachom som mu o tom doma povedala a poprosila ho, aby to tam medzi tými všetkými ľuďmi naozaj neurobil. A on? S úsmevom na tvári mi praví „neboj sa, to som nemal ani náhodu v pláne“. Aha! Super! Tak díky!

Príležitostí až-až a on? NIČ!

Boli sme na dovolenke pri mori. Prvé výročie, na ktoré som si ja konečne spomenula a bola som pripravená aj s darčekom (áno musím sa priznať…vždy som na výročia, meniny a narodeniny zabúdala 🤷‍♀️), dokonca som si naivne myslela, že to bude TEN deň! Ten krásny slnečný deň pri mori, romantika jak hovädo, ľudia budú nadšení, ja dojatá a on na seba hrdý ako ppč to vymyslel. A čo sa stalo? On ZABUDOL!

Všetci o našom výročí vedeli, všetci mu to naznačovali a on ani obraz ani zvuk 😂.  Spomenul si až deň po tom. Ale ani vtedy neprišiel s prsteňom. Takže 4. výročie sme oslavovali deň po ňom a bez zásnub 🙈.

Pamätám si ten večer, ako keby to bolo včera: pozerali sme film, nejakú romantiku, ktorá končila svadbou a neviem či to bolo mojím PMS alebo jednoducho tým, že už bolo dosť hodín a ja som bola hrozne unavená, no zas ma prepadla myšlienka svadby. Už som to však nechcela riešiť, v sebe som to nejako potlačila s tým, že keď bude chcieť urobí to aj bez mojich pripomienok a išli sme spať. On sa mi zdal nejaký nervózny. No už som bola príliš ospalá niečo riešiť a keď si ľahol ku mne a pobozkal ma, utvrdila som sa v tom, že to nebude nič vážne, čo by nepočkalo do rána…

Budem PANI manželka!

Ráno, keď som sa zobudila ešte spal. Tak som sa rozhodla, že je čas presurfovať Instagram – hej, boli to tie krásne časy, kedy nás nebudilo dieťa 🤷‍♀️😂. Presne si pamätám, ako som sa len otočila po telefón, keď som začula otváranie zásuvky na jeho nočnom stolíku. Asi už viete, že máme mačky (teraz už len jednu 😓) a tak je u nás normálne, že ak niečo z niekade trčí, mačky sa to pokúšajú dostať von, poprípade sa ony pokúšajú dostať k tomu dnu. A tak som si myslela, že aj toto je ten prípad, kedy sa (väčšinou) Teodor pokúša dostať do zásuvky.

Chcela som sa otočiť teda naspäť, aby som ho zahriakla, nech Zúbka nezobudí, nech sa vyspí. Otočila som sa a tam Ivan, v polosede držal krabičku a spýtal sa ma či si ho vezmem. Všetko sa to odohralo tak rýchlo! Zaskočilo ma už len to, že už je hore! Otázku a prsteň som vôbec nečakala. Je to tu! On to naozaj urobil!

„TY SI ZO MŇA ROBÍŠ SRANDU?!“

Áno Miška! Presne toto je veta, ktorú chce chlap počuť keď ťa požiada o ruku! 🤦‍♀️

Bude svadba!

On, zaskočený, nechápal PREČO sa ho pýtam takú blbosť a odpovedal: „samozrejme, že nie!“ A mne to až vtedy došlo! BUDE SVADBAAAAA!

Hodila som sa mu okolo krku a začala som od dojatia plakať. Ak sa to vôbec ešte dalo viac, tak Ivan ostal ešte vo väčšom šoku a nechápal čo sa robí. Potom som prestala chápať aj ja a začala som sa čudovať PREČO sa neteší?! Veď ja sa teším tak preveľmi! Asi vtedy pochopil moju zmätenosť a povedal, že som mu stále neodpovedala 🤦‍♀️😂😂. Potom sme sa už smiali obaja a ja som mu povedala to najúprimnejšie a najšťastnejšie ÁNO, aké som len komu mohla povedať.

Musím Vám povedať, že krajšie požiadanie som si ani nemohla priať. Ráno, v našej posteli, na mieste, kde sme len my dvaja (okej, tak štyria, ak počítame tie naše štvornohé „deti“).

Ten pocit, že Váš chlap Vás chce aj takú strapatú, ešte neumytú, rozospatú, bez všetkých čačiek a ostatných zvedavých očí.

Vidno, že ma dobre pozná a že urobil presne tak, ako sa to na nás hodí. Keď som o tom rozprávala kamarátke, okomentovala to slovami „to je presne Váš štýl, nič gýčové a presladené, ale predsa tak romantické“ a ja môžem len súhlasiť.

P.S. : Neskôr som sa dozvedela, že mal v pláne to neurobiť na žiadny „špeciálny“ deň, ale v normálny deň, ktorý sa tým stane špeciálnym.