Najťažšie dni tehotenstva

Tak Vám poviem. Dosť som sa dnes večer opustila. Myslela som si, že zlá časť tehotenstva bola na začiatku. No tu som pochopila, že najťažšie dni tehotenstva zažívam práve teraz. Čaká ma ďalšia noc v nemocnici, kedy prosím celý vesmír aby si to tá naša krpaňa ešte rozmyslela a nepýtala sa na tento svet tak intenzívne. Má ešte šesť týždňov na to, aby sa pekne dovyvíjala tak ako má. Ale nie… Ona už je nedočkavá a chce byt tu čím skôr. Všetci mi píšu, že túto vlastnosť zdedila po mame. Nebudem sa hádať. Je to tak. Jediná vlastnosť ktorú som dúfala, že zdedí po otcovi a bude trpezlivá tak ako Ivan. Ale evidentne som dúfala márne… Prosím, ešte vyčkaj drobček…

Už pár dni som pociťovala bolesť na ktorú som nebola zvyknutá. No po oddychu to prešlo a tak som si nerobila starosti. Doktor za celé tehotenstvo nepovedal, že by bolo niečo zle alebo že by som sa mala niečoho obávať. Je pravda že na poslednej poradni to nebolo také ružové, na aké som bola zvyknutá. Doktor mal totiž úraz a ruku v sadre. Asistovala sestrička, ktorá tiež nebola vo svojej komfortnej zóne. Mala som z toho čudný pocit ale pripisovala som to tomu, že jednoducho ľudia v miestnosti neboli vo svojom zaužívanom procese a tak je normálne, že sme boli všetci nejakí roztržití. 

Bolesti

V pondelok som však začala pociťovať akési kŕče no keď prišiel Zúbok z práce domov, prihovoril sa Fazuľke a razom ako mávnutím čarovného prútika všetko zmizlo. Skoro ráno som sa však zobudila zas na bolesti, ktoré som už nechcela podceňovať a tak som zavolala Ivanovi do práce, či by mohol prísť domov a odviesť ma k doktorovi. Prišiel, naložil ma do auta a vyrazili sme. Po ceste ma chytilo pár kŕčov a keď sme došli k doktorovi, tak neviem či z toho vystrašeného pohľadu sestričky a doktora alebo z myšlienky že som už pod dohľadom, ale všetko zrazu odišlo. Žiadne kŕče ani bolesti… nič. Len som si všimla, že brucho je dáko nižšie ako bolo.

Doktor ma vyšetril, skonštatoval že sa síce ešte neotváram, ale krčok mám skrátený a má pocit, že som mala kontrakcie, vypísal papier a poslal ma do nemocnice na “pásy”. So Zúbkom sme nemali ani potuchy, čo to znamená, ale doktor povedal , že to nevyzerá vážne ale že „pre istotu” máme ísť a že on to vidí ešte tak na pár týždňov. Vraj, že kľud, žiadna panika, všetko ok. Tak super. Mňa už aj tak nič nebolelo, strach sa pominul a ostala už len zábavná spomienka akí sme boli vystresovaní.

Hororové miesto zvané nemocnica

Neviem čo sa posralo v nemocnici. Doslova. Keď sme sem prišli tak mne už nebolo absolútne nič. Dali ma na tie pásy – tie boli isto staršie ako Zúbok 😂 a ja som už rozmýšľala, kam pôjdeme na obed. Sestrička skonštatovala, že na zázname žiadne kontrakcie nie sú. No paráda! Už som tu aj tak dlho. Poďme už domov. Doktor ma ešte vyšetril a keď som videla jeho zamračenú tvár, oblial ma studený pot. Čo sa sakra deje? Prečo sa takto tvári? „Choďte sa obliecť a vráťte sa.“ Kokos taká som bola roztrasená, až som nevedela nohu trafiť do správnej diery! Prečo sa tak tváril?

Vraj si ma tu nechajú. Že jemu sa to nezdá. Že pre istotu. Vraj mám veľmi skrátený krčok a malá sa veľmi tlačí von. Že on by to nepodceňoval. Vraj to nevyzerá ružovo a ešte je skoro na pôrod. Vraj ma to môže doma kedykoľvek chytiť a môže byť neskoro, keď prídem. „Ale veď neplačte pani Zubáková, veď nemáte doma malé dieťa, o ktoré sa treba starať.“ Nebudem klamať. Nezvládla som svoje emócie. Strach vystriedal hnev a ten neskôr beznádej. TOTO má byť dôvod prečo byť v nemocnici?! Lebo nemám doma malé dieťa?! Mám jedno v sebe a jeden doktor povedal, že som ok a druhý mi tu hovorí, že môžem porodiť? A ja sa nemám báť. A mám ostať v pohode. Veď len „pre istotu“. Och!!

Och sakra mala som držať zaťať zuby a zvládnuť to doma. Som slabý kus? Zbytočne som sa opustila a teraz za to idem trpieť v nemocnici? Všetkých som vystrašila vrátane seba a teraz tu stvrdnem šesť týždňov?! Alebo čo teraz akože bude?! Tak je to vážne alebo to nie je vážne? Mám sa báť? Mala som neskutočný chaos v hlave. Žiadne kontrakcie, žiadne otváranie a aj tak musím ostať. Mala som chuť kričať, plakať a hodiť sa o zem. Úplne som sa zrútila. Ja tu nechcem ostať! Chcem ísť na obed a chcem ísť domov! 

Hospitalizácia

No namiesto toho som šla na EKG a na príjem. Normálne som rozmýšľala, že ujdem. Ale samozrejme strach o malú mi nedovolil pohnúť sa z miesta. A asi by ma ani Ivan neodviezol. Keď som videla ako sa tvári, bolo mi ešte horšie. Myslí si, že je to moja chyba? Čo keď sa niečo pokazí a naozaj to bude moja chyba? A vieš čo, tieto myšlienky ti tiež nerobia dobre, keď sa takto stresuješ a reveš tu ako mále decko. Veď sa vzchop, ideš byť mama. No…nešlo to. Opustila som sa. Neskutočným spôsobom. Čisté zúfalstvo. Strach, hnev, strach, hnev. Strach….

A teraz som tu. V nemocničnej posteli s boľavým zadkom z injekcií aby sa Fazuľke dovyvíjali pľúca. S dvoma starými ženami, ktoré by sa silou mocou chceli so mnou rozprávať. Ale ja sa nemám chuť rozprávať. Ja chcem ísť domov. Hej. Opustila sa. Ja viem… Nie je to bohvie čo. No našťastie písanie mi pomáha dať sa dokopy. Verím, že keď toto dopíšem, ostane mi aspoň trochu lepšie… Som unavená, lebo prvú noc tetulda chrápala tak, ako ešte nikdy nikto. Prisahám že som tak nikoho ešte nepočula chrápať. Takže som nespala…

Teraz som unavená (našťastie nie hladná), ubolená a opustená. Túto druhú noc tetuldu odviezli na operáciu a ostala len druhá, ktorá na operáciu čakala. A hej… chrápe aj ona… ja som si myslela, že chrápu len muži ale evidentne aj starenky… Takže mi ostáva toto utrpenie bez spánku, s myšlienkami o tom, čo sa môže stať, čo som mohla spraviť inak poprípade, čo môžem urobiť teraz aby bolo lepšie….

Och dieťa moje. Dúfam že vieš, že toto všetko znášam len preto, lebo ťa už teraz veľmi ľúbime a nikdy by som si neodpustila, keby som toto nevytrpela a tebe by sa niečo stalo. ❤️ Prosím, vydrž ešte.

Ďakujeme všetkým, ktorí nám písali (hlavne na instagrame, lebo tam som sa s vami o svoj strach podelila) podporné správy <3 a že aj napriek tomu, že som sa takto opustila, ma nezatracujete 🙂