Otecko stráži?

Včera som prepínala kanály na telke až som narazila na nejakú komédiu. Zaujala ma veta z úst muža, ktorý hovoril žene “ja ho postrážim” a slzy mal na krajíčku. Evidentne bol na „stráži“ prvýkrát. Na chvíľu som zamrzla a sledovala film ďalej. Po pár minútach som pochopila, že “ho” znamenalo jeho dieťa. Prešla som si samonáserom (taký ten stav, kedy sa sama vytočím v mysli) a chcela to prepnúť. Zúbok sa ma spýtal, že čo mi je. A nastal výbuch “akože ?! stráži ?! On ho postráži?! Veď je to aj jeho dieťa! Akože ona si má pýtať povolenie aby mohla ísť s kamoškami von a prosiť sa manželovi, že či jej postráži dieťa ?!” Môj muž ma pozná, tak nahodil mierumilovný tón, že ma akože chápe a potrebuje ma ukľudniť, lebo náš pekný večer dobre nedopadne.

Ja som to pochopila a teda ukľudnila sa sama, lebo veď on za tento stupídny film nemôže. “Vieš Miška, niektorí chlapi to tak majú, necítia sa dobre, keď ostanú sami s dieťaťom a hlavne, chodia do roboty, ženy sú s deťmi častejšie ako muži, viac vedia…” tu som ho stopla, film prepla a už som sa nechcela baviť na túto tému. Veď my to tu na gauči nezmeníme a hádať sa s ním, keď to tak nemá a je najlepší otec, akého si Zúbčatko mohla priať, nemá vôbec zmysel.

No teraz som tu, na svojom blogu a rada by som túto tému otvorila. Ako je možné, že niektorí otcovia sa stavajú do role pestúnky? Akože splodiť dieťa a tam jeho otcovstvo končí? Alebo ešte zarobiť peniaze, nech nemusím doma pohnúť ani prstom a žena ty sa staraj o deti, domácnosť a aj o muža? Csss! Ide o to, že vždy ma vytočí, keď počujem otázku „A kde je malá? Či ocko stráži?“. Ako prosím? Aké „ocko stráži?!“. Veď je to jej otec. On sa normálne o ňu stará. Nie je pestúnka, že stráži, aby dieťa prežilo kým príde matka. Tak sa pýtam, len mne prídu také otázky čudné?

Starať sa verzus strážiť

Môj muž je svojprávna dospelá bytosť, má zdravé ruky a nohy a dokáže sa sám o seba postarať. Po robote sa vracia naspäť do spoločnej domácnosti a žije v nej, jedáva, oblieka sa a aj vytvára bordel. Prečo by teda nemal aj prikladať ruku k práci v tej domácnosti? Muž mi nemá pomáhať, má sa o domácnosť a dieťa starať spolu so mnou. Áno starať! Nie strážiť. Zúbok tvrdí, že je to slovičkárčenie. Áno? Tak prečo sa niektoré ženy sťažujú, že teplú kávu nepili už šesť rokov? Prečo hovoria, že sú nevyspaté, unavené a že už nevládzu robiť doma všetko samé?

Uznávam, som na to háklivá. A priznávam, že aj Ivana sem-tam chytím za slovíčko, lebo aj keď to máme doma inak, aj on používa tieto výrazy. Takže aby som to uviedla na pravú mieru. Ak otec použije výraz „postrážim ho“, no dokáže sa o potomka postarať minimáne tak dobre ako matka, je to pre mňa staranie sa a v tomto prípade je to naozaj len ťahanie za slovíčka. Ak však chlap stráži dieťa a všetci traja zúčastnení (otec, matka aj dieťa) sú z toho na prášky a matka má po návrate viac roboty a ľutuje, že niekde vôbec bola – je to pre mňa chyba v systéme nie len v slove. Chápeme sa?

Plnohodnotný rodič

Keď idem niekam, napríklad na kozmetiku (v dobe lockdownu o nej len snívam), Zúbčatko ostáva doma s otcom. Nie, on ju nestráži – nie je babysiter, on je jej rodič. Ten druhý, ktorý bol pri jej splodení. A ide mi hlava vybuchnúť, keď sa niekto nad tým čuduje. „To zvládne byť s ňou 4 hodiny sám?“ Prosím Vás, čo je na tom také prekvapujúce? To, že je jej otec alebo to, že je s ňou rád? Áno, my ako rodičia tie „povinnosti“ vykonávame radi. Ja napríklad (pravdepodobne vďaka tomu, že sme na TO všetko dvaja) nepotrebujem dieťa odložiť a ísť si niekam oddýchnuť (my aj keď sme na rande, tak sa bavíme o tom, ako nám dieťa chýba 😀 ).

Áno jasné, veľmi si užívam chvíle, keď idem napríklad na nechty, ale častokrát sa už neviem dočkať, keď budem opäť s nimi. Je normálne, že ako mama chcete čas pre seba. A povedala by som, že pre zdravo fungujúcu rodinu, je to priam žiadúce. Mama (samozrejme aj otec) by mali mať čas len pre seba. Napríklad náš tatino chodieva, v rámci svojho relaxu na hokej.

Nerobme z mužov neschopné osoby

O naše dieťa sa staráme spoločne. Naše okolie je niekedy prekvapené, niekedy až zhrozené ale (a to som veľmi,veľmi,veľmi rada) niektorí to majú rovnako ako my. Minulý rok sa nám podarilo spoznať také rodiny a ja som sa konečne prestala cítiť ako Alenka v Ríši divov. A som rada, že aj Zúbok si to myslí a chová sa tak bez toho, aby som na neho musela vyvíjať nejaký tlak. Lebo z toho čo pozorujem, naozaj nie všetci muži to tak majú. A vtedy žene neostane nič iné, len sa prispôsobiť. A teda je viac ako jasné, že chudera nemá kedy piť teplú kávu a dospávať prebdené noci.

Zas sa k tomu dostávame. Komunikácia s partnerom je základ harmonického vzťahu. Nehovorím, že u nás to bolo vždy ružové. Jasné, chvíľu trvá, kým sa rodičia zladia a prídu na to, že niektoré veci sa jednoducho musia zmeniť a niektoré sú trochu zložitejšie, ale keď obaja chcú, zvládnu to. A tak sa stalo aj u nás. Stačí myšlienky, pocity a túžby vysloviť nahlas. Neútočiť ale spoločne komunikovať. A nemyslieť si, že ten druhý dokáže čítať myšlienky.

Raz som sa pristihla pri tom, ako mám pocit, že sa s našou dcérou Zúbok zle hrá, zle ju oblieka, zle ju češe, nedobre ju kŕmi… Lebo ja to robím inak a mal by to robiť, tak ako ja. Povedzme si úprimne. Mňa by tiež nebavilo, keby ma vkuse niekto buzeroval čo a ako robím zle s mojím dieťaťom! A tak som si povedala STAČÍ Miška, a nechala som im voľný priebeh. Nech si nájdu vlastnú cestu, vlastné hry. Vždy keď dostanem chuť ho za niečo sfúknuť, spýtam sa samej seba, či to naozaj treba, či je to naozaj nutné, či to môže spôsobiť do budúcna nejaký problém. Ak je odpoveď nie, kašlem na to. On je otec, ja som matka – sme dve rozdielne bytosti a je ok, keď jednu vec robíme každý inak.

Naša domácnosť

Chcela som napísat, že mám šťastie, že Zúbok je naozaj ukážkový manžel a otec. Ale nenapíšem. Lebo to vlastne nie je moje šťastie. Ja som si ho takého brala. Presne preto, lebo sme doma mali veľa debát o tom, ako si predstavujeme náš budúci život, o tom, ako sa nám to alebo hento nepáči, o tom ako si predstavujeme výchovu detí a aké to asi bude keď budeme rodina. Už pred svadbou nemal problém navariť, či povysávať alebo umyť okná. A nemusela som ho o to prosiť (pozor! nemýliť si slovo prosím vo vete s prosením až žobraním o to, aby konečne niečo v domácnosti urobil).

Keby ja musím ísť niekam hoci aj na mesiac, som si viac ako istá, že by to tu doma bezo mňa zvládli. Dokáže navariť, vie čo jedáva naše dieťa, dokáže ju večer okúpať bez môjho pohnutia prstom (hej ráno ju nájdem síce v bodyčku namiesto pyžama, lebo veď je to v šuplíčku príliš blízko seba 😀 už som si zvykla, že u neho treba brať takéto maličkosti s rezervou :D). Máme rozdelené niektoré činnosti, ale nie na “mužské a ženské” ale on robí to, čo ja neznášam a naopak. Je plnohodnotným členom domácnosti a rodiny. Nie je pestúnka. A ja nie som upratovačka.

Tak to u nás je, tak nám to vyhovuje. On sám hovorí, že keď je už v tretej nočnej, že mu chýba večerný rituál s bábätkom. Keď ide domov z práce dúfa, že bude ešte hore a že ho doma privíta. Nám sa to takto páči. Takto funguje naša domácnosť. Samozrejme, ak sa Vám pozdáva niečo iné a vaša rodina funguje inak, je to v poriadku. Dôležité je, aby ste vy boli spokojní 🙂 Tak mi môžete napísať, ako to funguje u vás?