Pôrod – keď sa romantika zmení na horor

Toto je asi ten najžiadanejší článok na mojom profile. Po pôrode nebolo dňa, kedy by mi neprišla správa “aký bol pôrod? Bude článok? Kedy bude článok?“ atď. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som neodpísala na takéto správy a aj všetkým, ktorých som odignorovala na Instastories v „otázkomate“. Nechcela som naň spomínať a už vôbec som nechcela o ňom písať. Teda… pokúšala som sa ale vždy ma zaliali slzy a na monitor som ani nevidela…

No prešlo už pár mesiacov a keď sa ma naň pýtala Marínka v našom live vysielaní, zistila som, že to už nie je až také bolestné (edit: tento článok už píšem asi týždeň, lebo som zistila, že stále nie je jednoduché spomínať na všetky detaily a stále sa objavujú slzy a smútok). A tak som sa rozhodla, že vám dám na výber, či Vás to ešte zaujíma a musím priznať, že ma prekvapil stály enormný záujem.

Nekonečné čakanie

Ak ma sledujete na Instagrame už dlhší čas, možno si pamätáte moje odškrtávanie kalendárnych okienok až do hraničného termínu – týždeň po. Karolína nás nechala čakať o týždeň dlhšie a ja som sa veľmi bála, pretože som nechcela ísť ležať do nemocnice a veľmi som nechcela vyvolávačku. Chcela som krásny, harmonický, kľudný pôrod. Taký ako z rozprávky, aby som naň mohla s úsmevom na tvári spomínať a ostatné ženy ukľudňovať, že „neboj sa, ja som sa tiež bála a bolo to nádherné“. Lebo ja som sa naozaj bála už od puberty. Preto som hovorila, že nebudem mať deti. Lebo som si nevedela predstaviť ako JA porodím! Keď som zistila, že som tehotná a až asi do ôsmeho mesiaca som sa hrozila momentu pôrodu… Potom už som bola veľká a ťažká a nevedela sa dočkať, kedy budem mať naše Zúbčatko v náručí a tie kilá pôjdu zas dole….

Netešila som sa, to by som klamala keby tvrdím opak, no bola som pripravená. Teda Karolína ma pripravila. Proste inak by to nešlo všakže? A nebudem prvá, ktorá zažije pôrod. Zvládnem to… veď som predsa žena. A potom som si predstavovala aká budem na seba hrdá, aký bude hrdý Zúbok a na ten okamih budeme spomínať vždy úplne šťastní – aké to bolo krásne a dojemné… Hej… spomínam na to so slzami v očiach… Hlavne na moment ako som Zúbkovi v aute, keď nás viezol z pôrodnice plakala a tvrdila, že už nikdy viac… No, poďme pekne po poriadku

Deň D

Týždeň po termíne som sa mala hlásiť v pôrodnici. či budem mať kontrakcie alebo prasknutú vodu alebo nie. Ja som z toho bola taká vystresovaná až som skúšala úplne všetky „babské recepty“ – tonic, skackanie na fitlopte, čaje, teplú vaňu, sex… Večer pred dňom D. som si išla ľahnúť so slzami v očiach. Veľmi som nechcela ísť do nemocnice takto na hospitalizáciu. Ako som tam tak ležala a premýšľala, začalo ma strašne bolieť brucho. Začala som si vyčítať, že sa takto stresujem, bábätku určite nie je v takom tele dobre… no bolesť prichádzala a odchádzala a ja som stále chodila hore dole na záchod. Vôbec som sa nevyspala, stále mi niečo bolo – raz niečo ako menštruačný kŕč, potom smädná, potom cikať a stále dookola…

Ráno, mi Zúbok vraví, že to mám dosť pravidelne a či to nemôžu byť kontrakcie? Až vtedy mi došlo! Môžu! Ja blbá, som sa vlastne vôbec nikdy nezamyslela, ako také kontrakcie bolia! Ani ako sa prejavujú! U doktorky, keď mi robila v nemocnici príjem, som musela vyzerať ako totálny idiot! „A ako bolia kontrakcie?“ „No ako menštruačné kŕče.“ „Aha, tak to asi mám. Od polnoci zhruba. A teraz sú cca každých 15 minút“. Ona na mňa pozrela, asi či som normálna a ja som nechápala, ako to, že som si o pôrode vlastne nič nezistila! Ale tak…asi som sa nechcela rýpať v niečom, o čom som nechcela ani počuť.

Ale veď vy rodíte!

Tak ma teda vyšetrili a povedali mi že som otvorená asi na 3 prsty. Dali mi okolo brucha také popruhy a tak zistili, že kontrakcie naozaj mám, tak ma rovno poslali na pôrodnú sálu. Tam sa ma hneď spýtali na meno bábätka a moja prvá romantická predstava, že sa rozhodneme, keď malú uvidíme, bola preč. Ivan so mnou nebol, musel čakať von. „Asi Karolína.“ „Asi?“ „Uhm.“ „Tak čo tam mám napísať?!“ „Noo, Karolína“. Urobili mi „prípravu na pôrod“ a ja som tam len robila všetko čo mi povedali. Teraz keď nad tým uvažujem, možno to bola moja chyba. Keby som bola lepšie pripravená, nepracovali by tam so mnou ako s handrovou bábikou…

Vraj príde doktor a pichne mi epidurálku a potom (už konečne) bude môcť prísť za mnou manžel. Epidurálku? Ale veď ja ešte neviem, či chcem epidurálku! No už bola v izbe „extra príjemná“ sestra, ktorá má asi toľko empatie ako zrnko ryže a nebola ochotná ani normálne odpovedať, prečo mi pichá ĎALŠIU infúziu. Som tu asi hodinu a už vyzerám ako feťák… A jasné, že sa netrafila. A jasné, že to bola moja chyba a nie jej! „Ale ja asi nechcem epidurálku.“ „Ale ak si ju nedáte teraz, potom ju už nedostanete!!!“ S myšlienkou – čím skôr ju dostanem, tým skôr bude táto osoba preč a Ivan tu so mnou, som prikývla a modlila sa, nech to prežijem…

Moje osobné peklo v podobe epidurálky

Prišiel doktor s ďalšími troma ľuďmi vrátane nejakej „praktikantky“ ktorej musel dopodrobna vysvetľovať čo a ako. Do akého priestoru, akú ihlu a.. no proste fuj! Ja ako človek, ktorý odpadáva len sa na ihlu pozrie, naozaj nechce toto všetko počúvať! A už vôbec nie v takejto situácii!!! „Takže takto to pichneš“ BOLESŤ – cítim, ako mi ihlou trafil stavec. Skríknem. Sestrička frfle. Doktor skonštatoval „no, to sa občas stane, že sa netrafíš“. Opäť pichol, opäť netrafil. „Ide kontrakcia“, sestrička vzdychá a ja sa modlím, aby to rýchlo prešlo a títo ľudia odišli. Aby konečne prišiel Ivan… Ušetrím Vás detailov. Trafil asi na piaty krát. A vtedy začalo moje osobné peklo.

Prvé tri kontrakcie boli v pohode. Slabučké a možno by ich niekto necítil vôbec. Štvrtá kontrakcia mi vystrelila bolesť do stehna. Nebolo to nič hrozné, možno ako keď máte slabšiu svalovku. No každá ďalšia kontrakcia, ktorú som už necítila, vystreľovala bolesť do nohy, ktorú som si po čase mala chuť odhryznúť. Bola to bolesť, ako keby mi niekto svalom púšťal elektrinu.

Všetko sa rúca ako domček z kariet

Neviem, či ste sa už niekedy zobudili na to, že máte krč v nohe a neviete čo s ním robiť. Máte chuť kričať, lebo to neskutočne bolí a neviete to zastaviť. A potom to odíde a po kŕči ostane len nepríjemný pocit a možno natiahnutý sval, ktorý sa dá za pár hodín do poriadku. Tak toto som zažívala. Každých pár minút. Ale môj sval nemal pár hodín na to, aby sa dal do poriadku. Moje stehno bolo v jednom ohni každú chvíľu. A každá ďalšia kontrakcia bola v tom mojom stehne stále viac a viac bolestivá. A ja stále viac a viac unavená. Keby mi vtedy dal niekto pílku, nohu si odrežem. Teraz si vravím, že som asi mala radšej trpieť tie kontrakcie. Neverím, že bolia viac. A možno áno. Ale to sa asi nedozviem…

Pýtala som sa sestričiek prečo, čo sa to deje?? No tie ma odkázali na doktora, ten zas na sestričky… Všetci od toho dávali ruky preč. A ja som len trpela. Každá jedna kontrakcia, ktorú som nemala cítiť vôbec, prešla do nohy a ja som myslela, že každú chvíľu zomriem. Doktor mi dal ďalšiu dávku epiduralky s tým, že hádam už bolesť nebude… Bola… stále horšia a horšia.

Je to úplne iný pôrod ako som dúfala

Jediná poloha, v ktorej som ako tak žila, bola na štyroch. Zhruba o tretej mi praskli vodu, lebo vraj „pôrod sa zastavil, skúsime ho znovu rozbehnúť“. Od tejto chvíle som mohla len ležať na chrbte. Bolo mi čím ďalej tým horšie. A už aj pána manžela opúšťal úsmev – z toho som mala tiež výčitky. Ľutovala som, že som si ten blbý papier na epi bola vybavovať. Ľutovala som, že som si neverila. Ľutovala som, že som nebola na žiadnom poriadnom predpôrodnom kurze. Ľutovala som, že nerodím doma. Ľutovala som všetko, aj to, že som otehotnela… Neviem vám tú bolesť opísať. Bola neznesiteľná a ja som si myslela, že už viac nevydržím. Mýlila som sa…

O pol siedmej prišiel nejaký iný doktor, možno primár alebo kto a skonštatoval, že je neskoro – „Bude to akútna sekcia. Pripravte pacientku.“ Nie, to neoznamoval mne, to hovoril sestričkám. Mňa sa tam nikto nič nepýtal. Keď Ivan videl, ako som zbledla snažil sa zistiť čo to znamená a či mi budú pichať spinal. „Nie, dáme jej vysokú dávku do epiduralu.“ Na jednej strane som sa tešila, žiadna ďalšia ihla do chrbtice, na strane druhej…

Akútna sekcia

Na strane druhej som veľmi plakala. Hororový scenár. Toto som nechcela! Takto som to nechcela! Toto sa nemalo diať. Všetky sestričky začali okolo mňa chodiť a ja som prestávala vnímať. Nestíhala som vnímať. Jedna mi obväzovala nohy, druhá mi pichala ďalšiu infúziu, Ivana poslali von a ja som už nechcela nič iné, len aby tento horor už skončil. Zavrela som oči, nejako som sa presunula na druhú posteľ, ktorú priviedli ďalší dvaja ľudia v plášťoch a už si pamätám len útržky.

Viem, že som plakala a Ivan mi to neskôr potvrdil. Viem, že som vravela anesteziológovi, že ma bolí, to čo robia za plentou. On mi odpovedal rozhovorom so sestričkou, že mi má dať ďalšie lieky do infúzie. Zas som mu povedala, že ma to bolí. On odpovedal, že „to nie je možné!“ „Ale mňa to naozaj bolí!!“ „Môžem vás uspať ak chcete!“ „Nie nechcem“ – vedela som, že ak ma uspia, malú neuvidím 48 hodín, už teraz som vedela, že som zlyhala a nebudem s ňou 24 hodín. „Ale, mňa to bolí!!“ „Nemôže vás to bolieť! Už Vám vyťahujú bábätko,“ „Nie, nevyťahujú, ešte ma režú, strašne to bolí“. A tak doktor usúdil, že mi treba pichnúť ešte niečo… A tieto naše rozhovory sa opakovali. Mňa to stále bolelo a on mi stále núkal možnosť celkového uspatia…

Vitaj Karolína

A potom mi ukázali Karolínu. Vôbec si ju nepamätám. Vôbec neviem ako vyzerala. A potom ma zašívali. A ja som stále plakala. Už som nehovorila, že ma to bolí, bola som potichu. Chcela som JU aspoň počuť. Ale to sa mi nepodarilo. A anesteziológ sa ma spýtal „už nebolí však?“ „bolí, ale už vám to nebudem hovoriť, už chcem aby to skončilo“ „môžem vás uspať!“ „nie, nechcem“.

Keď ma prevážali na jis-ku dovolili Ivanovi prísť na chvíľu za mnou. Jeho si pamätám. Bol šťastný a usmieval sa. Ja som sa stále pýtala kde je malá a či je zdravá a on mi s úsmevom na tvári opakoval stále to isté „je zdravá a je krásna. Je naša, zvládla si to!“ Nie, nezvládla. Totálne som zlyhala. Aspoň tak som sa cítila. A potom mi ju konečne priniesli. Držala ju sestrička a ja som si ju nemohla ani chytiť. Ani privinúť. Nemohla som ju mať pri sebe, nemohla som si ju vziať. Už bola zabalená v perinke a pozerala hore. Neplakala. Za to ja áno. Bolo mi to všetko tak ľúto! A zároveň som bola šťastná. Je tu! Ivan vraví, že je zdravá a je naša! Položili ju vedľa mňa a za pár sekúnd ju už brali. A mňa tiež. Iným smerom…

Pokračovanie článku nájdete TU