Pouč sa, prosím, z mojej chyby

Zúbčatko naše. Dnes oslavuješ svoje druhé narodeniny. Ležíš tu s nami v posteli a držíš mi prst ako vtedy v nemocnici… 

Máš dva roky. Keď si sa narodila, nechápala som, ako je možné, že moje telo vyrobilo taký zázrak aký si. Ako je možné, že naša láska s tvojim tatinom dokázala niečo také úžasné. A teraz sú to už dva roky čo si tu s nami. Každý deň žasnem aká si rozumná, keď ti niečo vysvetľujem a ty to hneď pochopíš. Aká si vynaliezavá, keď niečo chceš, prídeš na spôsob ako na to. Aká si bystrá, že keď hľadám telefón ty mi naň ukážeš. Podedila si do svojej povahy veľa po tatinovi, no aj po mne, nebudeme si klamať. Presne sa v tebe vidím, ako sa správam, keď som hladná alebo netrpezlivá. Nastavuješ mi zrkadlo ako to len deti svojim rodičom vedia. Tak ako si mi ho nastavila v deň tvojho narodenia….

Musím sa ti priznať…

Spravila som chyby. Nepostavila som sa svojmu strachu. A práve dnes ti o tom chcem napísať. Mala som deväť mesiacov na to, aby som ho aspoň skúsila prekonať. Ale nenabrala som odvahu. S nikým som sa oň nepodelila. Dokonca som ho schovávala aj sama pred sebou. Dnes už viem, že to nebolo správne. Myslela som si, hovorila som si presne to, čoho je naokolo zbytočne veľa “zvládli to ostatné, zvládnem to aj ja”, “nejak bolo, nejak bude”, “dôležité je, že je bábo zdravé”, “naše babky to zvládli na poli, prečo by sme to my nezvládli”… a tak som to neriešila. Veď nejak sa to stane a bude. A bolo. Zaplatila som za svoje chyby vysokú cenu. Stratila som drahocenný čas s tebou. Zbytočne. 

Nepripravila som sa na ten závažný krok. Ignorovala som ho a snažila sa si ho nepripúšťať. A preto mám pocit, že som to nezvládla. Preto mám veľké výčitky, že som s tebou nebola celých 26 hodín po tvojom príchode z môjho tela. Nedržala som ťa na rukách, necítila tvoju vôňu. Nemohla som si ťa chytiť a privinúť. Nedržala si ma za prst tak, ako to robíš práve teraz. A mne je to tak nesmierne ľúto. Jediné, čo by som vo svojom živote zmenila, by bolo práve toto. Postavila by som sa svojmu strachu čelom a urobila všetko, čo by bolo v mojich silách, aby bol tento okamih našich životov iný. Aby som si už dva roky nemohla vyčítať, že som zbabelo utekala a neriešila svoje strachy. Ale vrátiť čas sa nedá a aj vďaka tomu sú veci tak, ako teraz sú.

A vieš čo s tým urobíme? 

Poučím sa zo svojej chyby a veľmi dúfam, že aj ty si z nej niečo vezmeš. Vieš, je prirodzené sa báť, každý sa niečoho bojí. No buď prosím statočnejšia a postav sa svojmu strachu čelom. A ak je tvoj strach veľmi veľký a máš pocit, že by si potrebovala pomoc, neboj sa o ňu požiadať. Nie je to slabosť. Práveže je to veľmi veľká odvaha. Priznať si, že potrebuješ pomoc. A ja viem, že keď o pomoc požiadaš, vždy ju dostaneš. 

Veľmi ťa ľúbim, veľmi ti ďakujem, že si si nás vybrala. Prišla si nás veľa naučiť a veľa nám ukázať. Robíš to každý deň a s obrovskou láskou. A my sa ti to s tatinom snažíme každý deň vrátiť. Si úžasná bytosť, tak prosím, nikdy na to nezabúdaj ❤️ .