Príprava na súrodenca

Včera som sa tak zamyslela, pri pohľade na naše bábätko a hlavou mi prebehol film, ako veľmi som sa obávala mať druhé dieťa. Moje obavy boli hlavne kvôli Zúbčatku, kedy som si vravela, či a ako to zvládne. Nezrušili sme jej práve detstvo? Bude mať súrodenca. Naozaj je to dar? Veľa podobných otázok mi išlo hlavou…

Ja som zo súrodencov najstaršia a preto viem, aké bremeno zodpovednosti taký súrodenec môže byť. Ivko je ten mladší a preto až tak nechápal o čom hovorím. Chcela by som vám v tomto článku trošku priblížiť moje myšlienky, ako my rodičia môžeme tento vzťah ovplyvniť a ako sme začali už v tehotenstve pripravovať dcérku na súrodenca.

Súrodenecký vzťah začína už v tehotenstve

Spávame v jednej posteli a nie raz sa stalo, že som dostala silný kopanec. Do hlavy, ruky ale aj do brucha. Veľmi som rozmýšľala ako sa tomu vyvarovať, aby sme bábätku nejako neublížili. Cez deň to nebol problém, pretože odkedy sme dcéru mali, komunikovali sme svoje pocity „au toto ma bolí, toto mi nerob, mama je slabá, nevládze ťa nosiť“ alebo „bolí ma chrbát/brucho“ veď poznáme tých pár dní do mesiaca. Zúbčatko od nás teda počulo naše ponosy a potreby aj predtým.

Keď ma videla objímať záchod, nebol pre ňu šok, keď som jej komunikovala, že mi je zle. Rozumela aj tomu, že som unavená a chcem spať alebo oddychovať. Chcela som, aby rozumela, že aj rodičia majú potreby a je normálne ich komunikovať. V tejto situácii sa to veru vyplatilo (nielen v tejto). Snažila som sa nepoužívať dovetky „lebo bábätko“. Neklamala som jej, no ani som jej nevkladala do hlavičky, že za všetko čo sa mení, môže jej súrodenec a ona kvôli nemu už nezažíva situácie ako predtým.

Ale ako poriešiť tú noc? Dala som medzi nás tehotenský vankúš. Aj tak som s ním spávala. Tak som ho len presunula na druhú stranu. So Zúbčatkom sme boli spolu, tak ako doteraz, len som bola viac chránená 😅. Neprestali sme sa mojkať, blázniť. Dala som si na tom veľmi záležať, aby nepocítila zmenu lebo tehotenstvo. Vankúš tam bol len keď spinkala. Nebol to opevnený múr, čiže ho poľahky vedela odstrániť a hneď bola opäť pri mne telo na telo, keď to potrebovala.

Zvážte slová

Na čo som si ešte dala extrémne záležať, boli informácie, ktoré som jej posúvala. Žiadne “teraz budeš veľká sestrička” či “budeš sa s ním musieť hrať/požičiavať mu hračky” alebo “isto sa už na brata tešíš”. Za prvé, myslím si, že v dvoch rokoch ešte poriadne nevie, čo to presne znamená a teda nevie, či sa na neho teší. Ak nejaké dieťa odpovie „áno“ často je to len naučená fráza, lebo vie, že sa to od neho očakáva.

A tak isto ani nič nemusí. Ani sa tešiť, ani sa správať ako veľká sestra a ani mu požičiavať svoje hračky. Jasné, budeme to riešiť za pochodu. Ale prečo by už teraz mala riešiť, že jej hračky budú aj jeho? To, že bude mať súrodenca neznamená, že o všetko príde a zrazu už nič nebude patriť len jej. Vám by sa páčilo, keby zrazu príde k vám vaša dobrá kamarátka a povie vám „no za chvíľu niekto príde a budeš sa musieť správať ako dobrá priateľka a požičať jej svoj mobil a auto a ešte ju aj ľúbiť a usmievať sa pri tom“? Veď to je šialené. Sú to obrovské zmeny, pre vás, pre to malé bábätko ale hlavne, pre vaše prvorodené dieťa.

A hlavne, to, že sa stane staršou sestrou, neznamená, že zrazu vyrastie a už nebude mať len dva a pol roka. Stále je to malé dievčatko, s tou istou hlavičkou, čo pred pôrodom. S väčšími emóciami a ešte väčšou potrebou mať vás blízko a mať vašu podporu a bezpečie vašej náruče. Nezabúdajte na to. Lebo je naozaj jednoduché na to pozabudnúť.

Fotky a zážitky

Keď sme už pri abstrakcii tehotenstva. Išla som na to logicky a asi tak ako všetci „v brušku je teraz maličké bábätko.“ „A kedy príde von?“ „Keď ešte trošku vyrastie. Maminka bude mať ešte väčšie bruško a keď bábätko bude pripravené, bude sa pýtať von. Zrazu bude bruško tvrdé a ja pôjdem do nemocnice za pánom doktorom, on bábätko skontroluje a potom prídeme aj s bábätkom domov. Aj ty si bola predtým takáto maličká. A tiež si bola v mojom brušku. Pozri aha, tu, na tejto fotke, si v mojom brušku. Tatik ti dáva pusu, vidíš?“

Veľa sme sa rozprávali, kde sme predtým bývali, kedy sme sa presťahovali, ako sme jej zariaďovali izbičku, ako mi klopala z vnútra do bruška (kopanie som musela vymeniť za klopkanie, lebo nechápala, prečo bábätko môže kopať a ona nie. Takže na rad prišla zmena slov.).

Knihy pre deti

Na ilustráciu bábätka v brušku mi pomohla kniha SOM SKVELÉ DIEŤA, kde je ilustrácia Zajky, ako má v brušku malého zajačika. Tiež sme si touto knihou pomáhala pri vysvetľovaní, aká jedinečná pre nás je, aj naďalej ostane. Na vysvetlenie, pojmov braček, sestrička a súrodenci mi pomáhali knihy PRÍBEH O DVOCH JAŠTERIČKÁCH A SLNKU a (NE)SPOKOJNÝ SLIMÁČIK SLÁVKO. V týchto knihách nejde priamo o súrodenecký vzťah, no sú tam vysvetlené emócie, ktoré môžu byť spojené aj s týmto vzťahom. V prvej, ide napríklad o žiarlenie, v druhej spomenutej zas napr. o spoluprácu a aj zábavu.

Knihy MÁM ŤA RÁD, SESTRIČKA a NATÁLKA BUDE MAŤ BRAČEKA sú napísané práve pre tie detičky, ktoré čaká veľká zmena – príchod súrodenca. Každá z týchto kníh je iná. Natálka je z tvrdých stránok, s viac textom, zatiaľ čo Mám ťa rád je kratšia, s klasickými listami a písaná len s pár výstižnými vetami. V oboch knihách som niektoré vety prispôsobovala našej rodine, našej výchove a našej situácii.

Dieťa chce byť súčasťou

A keď nechce, je to v poriadku. Lebo tlak, vytvára protitlak. Ono si súrodenca nevybralo, takže netreba vytvárať v ňom dojem, že ho musí mať rado. Je v poriadku, nech cíti čokoľvek. Môže to byť strach, no aj hnev. A verte mi, chcete o týchto pocitoch vedieť. Lebo keď sa povedia nahlas, sú ľahšie znesiteľné. Vieme s nimi pracovať. Prvý krok je vedieť ich pomenovať.

Druhý krok je vedieť s nimi pracovať. Na to majú deti vás, aby ste ich to naučili. A to je pre mňa jedna z najťažších úloh rodiča. Hlavne, keď sú to emócie, ktoré sama v sebe nemám dobre spracované. No vedieť, že nech nahlas vyslovím akúkoľvek svoju emóciu a nebudem za ňu súdená či odmietnutá, je najbezpečnejší pocit na svete. Bezpodmienečná láska, je to, čo jej chcem dávať.

Keď videla tatika rozprávať sa s bruškom, povedali sme jej čo robí a prečo a mohla aj ona. Aj hladkať aj bozkávať. No nikdy som ju do toho nenútila. Keď nechcela, nemusela. Rovnako tak to má aj s inými ľuďmi. Napríklad rodinou, či kamarátkami. Nemusí, môže.

Hovoriť pravdu

Snažíme sa jej vo všetkom hovoriť pravdu. Aby nemala nereálne očakávania. Aj teraz to tak bolo. Raz sa jej niekto spýtal, že keď príde braček, či sa s ním bude hrať. Keď som videla tie rozsvietené očká, vedela som, že je zle. A tak som zasiahla. “Vieš láska, braček bude ešte malinké bábo, keď príde. On sa s tebou ešte nebude vedieť hrať. Bude len spinkať, papať a sem- tam plakať. Na hranie musí ešte vyrásť. Ale budeme mu meniť plienky a kúpať ho. To môže byť tiež zábava, čo povieš?” Nechcela som jej dávať falošné ilúzie o tom, že sa budú hrať a riskovať, že bude sklamaná, lebo bude zrazu s bratom nuda a bude ho chcieť vrátiť 🤷🏼‍♀️ to možno bude chcieť pre niečo iné 😂.

Príprava na odchod maminky

Úprimne vám poviem, tohto som sa bála najviac. Na jednej strane som potrebovala mať Ivana počas pôrodu pri sebe, na druhej strane som si nevedela predstaviť ako to zvládneme. Ja aj ona. Nikdy predtým sme od seba v noci neboli. A už vôbec nie niekoľko nocí. Tak sme na to išli postupne. Najprv denné stráženie na pár hodín, neskôr nočné stráženie, o ktorom sme hovorili pravdu. „Keď sa v noci zobudíš na cikanie, rodičia tu nebudú, bude tu starká. Maminka a tatik sa vrátia trošku neskôr, ale budeme spolu spinkať keď prídeme.“ Potom sme skúsili aj uspávanie, ktoré sme si rovnako najprv vykomunikovali. My sme zatiaľ išli s Ivanom na rande ale boli sme kedykoľvek prísť naspäť domov, ak by bolo treba.

Ak ste čítali sériu článkov o pôrode, viete, že sme mali dohodnuté stráženie v Čechách. Po termíne prišla svokra a bola s nami niekoľko dní, kým to celé vypuklo. To bolo pre nás skvelé, lebo svokra si odpozorovala náš denný rytmus a keď sme s Ivanom odišli, už vedela v akých koľajách pokračovať. Komunikovali sme dopredu prečo rodičia odchádzajú, čo budú robiť, kedy prídu. Zároveň mala istotu, že hocikedy, keď jej bude smutno, nám môže zavolať. Často sme sa k tomu vracali a veľmi veľa sme sa o tom rozprávali. Stále som sa však bála, aká bude realita….

Robila som najlepšie ako som vedela. Neviem či som robila správne a či som mohla viac. Uvidíme časom. Verím však, že budú mať krásny vzťah. Že jej príde do života najlepší kamarát. Možno si budú bližší, ako im kedy budeme my s Ivanom 🤞❤️ Dúfam, že sa nemýlim. Ako ste pripravovali na súrodenca vaše dietky vy? Napíšte mi do komentu ❤️