Prvé stretnutie s bábätkom
Oznámila som Zúbkovi tehotenstvo a mala som ísť k doktorovi. Ale.. mne sa tam vôbec nechcelo. Tak, ako on veľmi chcel, aby to už mal čierne na bielom, ja som vôbec nechcela. Bála som sa. Mala som v hlave, v srdci, v duši zmätok. Neteším sa, teším sa, bojím sa, chcem, nechcem, zle mi je, unavená som… Asi nejedna z vás chápe. Aj ja som sa chápala. Ale vlastne vôbec nie.
No jedno som vedela – potrebujem pôrod prežiť inak. Potrebujem sa na neho pripraviť. Potrebujem nás na neho pripraviť. Mala by som vyhľadať pomoc. Mala by som sa o tom s niekým rozprávať. Potrebujeme pomoc. No zároveň som sa o tom s nikým nechcela rozprávať. Ani s rodinou. Nikam som nechcela chodiť, nikomu sa ukazovať na oči. Čo keď to zistia? Čo keď to na mne vidno? A čo keď sa ma opýtajú? Budem klamať? Poviem pravdu? Mala som pocit, že sa zo všetkých tých otázok v mojej hlave zbláznim.
Prvá zastávka
Prvé kroky ma viedli k terapeutke. Už som mala dohodnutý termín, lebo pár týždňov predtým som nechápala, čo sa so mnou deje a myslela som, že som vyhorela. Ale nie, bola som „len“ tehotná. A tak by si človek myslel, že teda vybavené. Ale nie, nie. Potrebovala som sa rozprávať, potrebovala som odpovede. Potrebujem svetielko na konci tunela. Potrebovala som maják nádeje, že to všetko zvládnem(e), že sa neženieme do záhuby.
Budem úprimná, také uistenie som nedostala. Také nedá asi nikto. Len my sami na to môžeme prísť (a ja som na to prišla až oveľa neskôr, o tom tiež určite napíšem). No vďaka terapeutke som zistila, kde tkvie môj strach, prijala som pár vecí z minulosti a zistila, na čom teraz pracovať. No a potom som vyhľadala ďalšiu pomoc. Ozvala som sa mojej Aďke zo @600nedelie a potom som už bola schopná sa ozvať aj svojmu doktorovi. Je čas.
Prvé stretnutie
A tak som šla. Samozrejme, doktor tehotenstvo potvrdil. A ja som tam na koze, totálne zamrzla. Prišla sestrička s úsmevom a rečami, že teda úžasné, fantastické.. a potom pozrela na mňa a spýtala sa niečo v zmysle „vy sa netešíte?“. Gynekológ bol o niečo chápavejší a uzavrel to vetou „nie, asi šok“. Ja som mala pocit, že celú túto scénu pozorujem obďaleč, cez nejaký záves.
Prvé stretnutie, vlastne vôbec nebolo prvé stretnutie. Lebo si vôbec nepamätám, či som sa na monitor vôbec pozrela. Nepamätám si ani, ako som sa obliekla. Vlastne, z celej tej udalosti si pamätám len to, ako mi doktor podáva fotku a pýta sa ma, či premýšľam nad interrupciou. Povedala som mu jasné NIE a vzala si fotku mojej maternice.
Premýšľala som nad potratom?
Pýtali ste sa hlavne v otázkomate na Instagrame. Nie, máme prostriedky ako dieťa zabezpečiť. Finančne a dovolím si povedať, že aj emočne. To, že ja mám strach či bol toto správny čas, nehrá žiadnu rolu. Lebo to dieťa vie, kedy je správny čas. Pre nás dospelých, by ten správny čas nebol asi nikdy. Lebo vždy sa nájde to „potom, keď…“. Nemám ani žiadny zdravotný problém, ktorý by ma nútil na takéto niečo myslieť. A zatiaľ nevieme ani o žiadnom zdravotnom probléme bábätka.
To, že ja mám blok z pôrodu, tiež nie je pre mňa dôvod na potrat. Prosto pre mňa stačí, sa len tomu strachu postaviť. A myslím, že tým, že chodím na terapie/prípavy, som sa mu už aj svojím spôsobom postavila. Lebo ešte by som mohla predtým utekať ako prvýkrát a utišovať sa tým „nejak bolo, nejak bude, hlavne že budeme zdraví“. Neodsudzujem nikoho, kto sa pre interrupciu odhodlal, no u nás zatiaľ nenastali dôvody, aby sme nad tým čo i len premýšľali. „Odvaha je cesta, strach je len parazit.“
2 komentáre
Romicekkubikova
Ahoj,
Píšem sem svoj druhý koment (myslím). Prvý som písala keď som bola tehotná druhý x v totálnom strachu po absolútne katastrofálnom prvom pôrode, ktorý skončil cisárskym rezom a ohrozili môjho dnes už trojročného syna. Pri ňom som chodila na predpôrodné kurzy, mala som obavy, samozrejme. Veď som nevedela čo ma čaká a mala som strach ako zvládnem v zdravý porodiť cez hroznú bolesť to malé ( veľké ) stvorenie. A vraví sa, že prvý x ideš rodiť v strachu a nevieš do čoho ideš, horšie je ísť rodiť druhý x keď už vieš do čoho ideš.
Nakoniec to dopadlo katastrofálne po viac ako 30 hodinách trápenia s odtečenou plodovou vodou, 2 nocami a 3 dňami bez spánku v neustálych 3 minútových kontrakciách na 3 -3,5cm, mojej rodiny ktorá volala ako zbesilá do nemocnice prečo mi nevyvolajú pôrod a doktoroch, ktorí ma považovali za hysterku, nebránili si o mne hovoriť vedľa v miestnosti pri otvorených dverách, že nemám absolútne žiadny prah bolesti atď.
Cítila som hrozné bolesti pri 3 cm, bola som z toho v šoku, ale myslím, že viac mi pridalo skôr to vyčerpanie.
No nakoniec som išla po vyvolávačke, epiduralke kedy sa mi konečne uľavilo rodit a tam zistili, že to skrátka nepôjde, aké prekvapenie. Tak na sálu, tam spinálna anestézia a chvíľu nato celková anestézia. Pár minút po prebudení na mňa doktorka z novorodeneckeho vybalila
že malý ma neskutočne šťastie a musia ho sledovat, lebo ho ohrozili a mohol mať milión diagnóz alebo tu nemusel byť. Nemusím ti hovoriť, ze po tomto kombe som mohla na mlieko úplne zabudnúť co mi dávali sestričky vyžrať a s veľkou „ochotou“ mi dávali umelé mlieko pre to chúďa, ktoré plakalo od hladu a ja s ním, vystresovaná a vyčerpaná.
No po tejto skúsenosti som o druhom tiež nechcela počuť, jedine ze by mi ho niekto vynosil.
Po roku som začala cvičiť a moje telo sa dalo opäť dokopy, čo ma tešilo a ako išiel čas, sledovala som malého prosperovať a uvedomila som si, že už nie je taky malinký, že ešte jedného prcka by som k nemu naozaj brala, vieš, nech sa ma o koho oprieť atď. A prestala som premýšľať aj nad tým, že musím znova otehotnieť. Keď mal rok a pol, tak sme sa pokúsili s presvedčením, že som pripravená, že tento x lepšie vyberiem nemocnicu hoci bude omnoho ďalej ako by som chcela, že sa pripravím.
Dokonca som bola v šoku, že sa to zas podarilo na prvý x a že viem, že som tehotná ešte skôr ako to mohol potvrdiť test. V tomto moje telo davalo jasné indície snáď od momentu splynutia vajicka so spermiou 😀 a dokonca som sa tešila.
Ale to som chcela povedať, ze v tomto tehotenstve som bola na tom naozaj zle co sa týkalo nevoľnosti a začala korona a mám riadne šidlo doma, takže som nemala čas veľmi uvažovať nad priebehom pôrodu a ani sa veľmi pripravovať, len sa strachovať. Veľa som toho nepodnikla okrem starostliveho vybratia nemocnice a určite sa dostať na nadštandard, tam sa k tebe naozaj inak správajú – som si vravela.
A nakoniec som si povedala len pár dní pred pôrodom, že skrátka musím to dať. Nesmiem so sebou nechať zametať, musím poznať svoje práva a nebáť sa naozaj pritvrdiť ak budem cítiť nespokojnosť, snažiť sa zvládnuť tú bolesť a obavy. A nakoniec zážitok tohto pôrodu bol neskutočný, a dokonca aj bolesť bola znesitelná taktiež doktori, sestričky a ich pristup.
Chcem ti týmto vlastne povedať, že veľmi dúfam, že po tvojom veľkom úsilí, ktoré vkladáš do prípravy na druhý pôrod budeš naozaj mať šťastie a budeš naňho spomínať tak pekne ako aj ja, pretože dovtedy keď mi niekto povedal, že pôrod je úžasný zážitok, chcelo sa mi z neho aj z tých slov vracať a potom, keď som tam ležala s malou na sebe na pôrodnej sále a mala som to za sebou s prekvapením som to isté skonštatovala sama pre seba. ( a vzápätí sa mi z toho chcelo vracať 😀 že som na to pomyslela )
Naozaj ti želám, aby si si to mohla prežiť v kľude a bez stresu, máš na to nárok. Je neskutočné čo naše telá dokážu, nielen ak ide o prirodzený pôrod, ale aj cisársky, na druhý deň fungovať s prerezanymi toľkými vrstvami, a skrátka ideš aj cez všetku bolesť a vyčerpanie, staráš sa a každý to berie ako samozrejmú vec, ale iný po operácii ležia aj týždeň dobre že bez pohybu. Sme svojim spôsobom „z ocele“ a môžem povedať keďže som prežila dva úplne rôzne pôrody aj cisársky aj prirodzený, že sme dokonalé a MÁME nárok na strach a obavy. Je to absolútne na mieste, tak sa s tým popasuj, len dotoho, a dúfam, že raz tu pribudne článok a tvojom druhom pôrode a ja si ho prečítam s úsmevom na tvári, že si zažila z tejto časti ženskosti aj to dobré.
S pozdravom ❤,
Romana Kubikova
Zúbková
Ahoj Romi, ďakujem krásne za tvoj komentár. Čítam si ho a mám slzy v očiach <3 Ďakujem ti veľmi <3