Robíš niečo inak? Neuraz sa, ale…

“Neuraz sa, ale…” sú slová, ktoré mi v správach pristáli nedávno. Nie v jednej správe, ani v dvoch…Tieto slová prišli pár minút po tom, ako som si na sociálnu sieť dala video, kde naša Karolína hryzie do limetky. Veľmi si cením každý jeden follow aj komentár či správu, ktorú mi napíšete, no keď veta začína slovami “neuraz sa, ale…”  a poprípade pokračuje frázou “ja by som svojmu dieťaťu nedala” je pre mňa úplne zbytočná. My robíme veci inak ako ty. Prečo by sme ich mali robiť rovnako?

Čo ty, ako matka dáš svojmu dieťaťu je tvoja vec a prečo by som sa ja za to mala urážať? Žijem si svoj život, nie tvoj. Úprimne – je mi jedno, že si o mne myslíš, že som zlá mama, lebo Karolke v brušku urobia kyslé enzýmy neviem čo. Ja viem, že som pre ňu tá najlepšia mama, aká len viem byť.

Povedzte mi, čo odo mňa čakéte? Že za to, že vy mi napíšete, že vy by ste to nerobili, ja prestanem? Jeden plátok citrusu! Vyskúša a uvidíme. Možno sa vyhádže – ok už jej to najbližšie tri mesiace nedám. Ok, ty možno najbližších šesť. Je to TVOJE rozhodnutie. Ja som ho už jedla v tehothenstve lebo by som bez tej limetky vraždila a chutí jej aj teraz. Neboj, nedávam jej ju na kilá 😉 . A aj keby, jediný, kto mi do toho môže kecať, je jej otec.

Veď počkaj keď 

Ďalší “skvelý” začiatok vety. Zaznamenala som to už v tehotenstve, kedy mi sem-tam prišla správa o tom, ako “veď počkaj keď”. Keď som sa posťažovala, že mám nevoľnosti už piaty mesiac, nič mi nechutí jesť a pritom by som si dala bryndzové halušky, ale nedám si lebo viem, že by mi aj tak neurobili dobre. Aj keď by som si ich dala, lebo viem, že ich milujem. Ale ja už nie som vo svojom tele sama a je uuuuuplne jedno, čo by som si dala JA 😂. Vtedy prišlo: “veď počkaj, keď už nebudeš mať vôbec čas na jedenie…”.

Keď som sa posťažovala že som sa zle vyspala, lebo ma dieťa celú noc kopalo? “Veď počkaj, po pôrode sa už vôbec nevyspíš” atď. V tehotenstve som myslela,  že nič horšie ako “veď počkaj keď” – nepríde. Mýlila som sa. Po pôrode sa k tejto “skvelej” vete sa pridala ďalšia “neuraz sa ale…”. Nie, prvá neskončila. Chodí aj tá – ale už nie sama 🙈.  „Veď počkaj, keď ti tie Potterovské veci bude všetky rozhadzovať, knihy ti roztrhá a figúrky zničí! Ja by som už na to peniaze nemíňala! Radšej šetri na PORIADNE topánočky pre malú!”

Nie je správa, ako správa

Ja som veľmi rada, keď mi píšete správy. Naozaj s vami rada komunikujem, snažím sa každej z vás odpísať, odpovedať Vám na otázky, poradit ak sa pýtate na moje skúsenosti. Neskutočne ma teší keď mi dávate spätnú väzbu. Práve každá jedna takáto správa ma poháňa vpred, aby som pokračovala ❤️. Dokonca aj keď ma upozorníte, chcete mi poradiť. Je to veľmi fajn. Aj konštruktívna kritika je vítaná. Aj zlá recenzia, keď sa pýtam na váš názor. Dali ste mi naozaj kopu skvelých rád! Napríklad tip na kúpalisko Veľký Meder prišiel tiež od vás, keď som sa pýtala na Instagrame. 🤗

V tomto článku píšem o nevyžiadaných radách, upozorneniach a aj o čistom „IdemTiPokazitNaladu“ komentári. Keď ja sa vyťešujem z nových vlasov a vy mi napíšete, že VY by ste sa radšej dali ostrihať, lebo “veď počkaj, keď ťa dieťa začne ťahať za vlasy”.   Naozaj je nutné toto písať niekomu, kto po štvrť roku ide ku kaderníkovi a má radosť z toho, ako tam nechal polku príspevku od sociálky? Hlavne keď sa nikto nikde nepýtal, či si myslíte, že prídem o vlasy ak sa nedám ostrihať? Ja som toho názoru, že toto nikto nepotrebuje čítať pod šťastným príspevkom, kde sa teším zo svojej dlhej hrivy.

Veta “neuraz sa ale toto by som svojim deťom nikdy jesť nedala” mi naozaj žiadne cenné informácie neprináša. Skúste sa zamyslieť a sformulujte správu tak, aby to nebol stratený čas ani pre vás, ani pre príjemcu. Uvediem príklad  – ahoj, všimla som si že rada nosíš dieťa v šatke, ak by ťa zaujímali informácie o ergonomickom nosení môžeš navštíviť túto skupinu. Veľa si tam radíme, požičiavame produkty a učíme sa úväzy aby bolo nosenie pohodlné tak ako pre mamičku, tak aj pre bábätko” namiesto “vieš vôbec že toto je klokanka? Zničíš svojmu dieťaťu chrbticu! To ja by som takéto niečo nebrala ani zadarmo!” vidíte ten rozdiel?  

Kto určuje čo je NORMÁLNE?

Po uverejnení článku o tom, ako sme zaviedli so Zúbkom príkrm a začali Zúbčatko kŕmiť na podložke na bruchu 🙈, sa rozpútalo na jednej sociálnej sieti (nebudem ju menovať ale každá vieme, o akého koňa ide 🤷‍♀️) hotové peklíčko. V komentári za komentárom sa mi snažili mamičky vlepiť virtuálnu facku a dávali mi rady ako sa mám spamätať. Ako sa mám poradiť s vlastnou matkou, keď nie som schopná NORMÁLNE nakŕmiť svoje dieťa. “Neuraz sa, ale toto nie je normálne” alebo “vychovala som tri deti a toto som v živote nevidela. Jesť na bruchu🤦‍♀️ skús ty jesť na bruchu, či to bude super”. “Poležiacky? A to bude ako jedávat keď bude mať rok? Na hlave?” “Neuraz sa, no ak nenaučíš dieťa jesť normálne teraz, nebude mať žiadny režim!” “Nehnevaj sa ale toto fakt nie. Skús sa nad sebou zamyslieť”. 

Keď už boli všetky „dobre mienené rady“ vyčerpané, našli sa aj iné veci čo iným mamičkám na danej situácii začalo vadiť. Napríklad vlhčené obrúsky – “nemôžeš používať utierku alebo plienku?” Alebo “nazývať svoje dieťa prasaťom?!” Nikoho nezaujímalo, že som v článku písala aj o alternatíve, aby sa netvoril zbytočný odpad. Nikto neriešil, že či mám v pláne dať dieťa sedieť (keď sa naučí) do stoličky alebo či ju chcem takto krmiť až do 18ky. Ani pri poslednom poste sa ma nikto nepýtal, koľko takto moje dieťa zje. Hneď to bolo u niektorých zle, lebo IM sa to nepozdáva. Ja sa pýtam: prečo majú niektoré ženy potrebu takéto škaredé veci písať? Vie to niekto? Prosím napíšte mi, chcem poznať odpoveď!

INAK nie je ZLE

Milé ženy, čo keby sme sa naučili rešpektovať jedna druhú? Čo keby sme prestali pozerať na to, čo je podľa nás to najsprávnejšie a začali akceptovať, že iná matka s iným dieťaťom má iné výchovné metódy? Že na všetko toto, čo by ste jej vy napísali a “pre JEJ DOBRO ju upozornili ako to všetko, čo si ona predstavuje, bude úplne iné ako realita”, si necháte pre seba a budete jej úprimne priať, aby sa jej to splnilo. Lebo to, že vy ste to mali takto, neurčuje, že ona to bude mať rovnako. Lebo každý sme iný. Každé tehotenstvo je iné. Každé dieťa je iné. Dokonca ani tí naši chlapi nie sú všetci rovnakí aj keď niekedy tvrdíme opak ;).

Prosím, ak čítaš tento článok zamysli sa nad tým, že aj keď niekto má na niečo iný názor, nemusí to hneď znamenať že jeho názor je zlý. Ak niekto robí danú činnosť inak ako ty, nemusí to automaticky znamenať že ty ju robíš zle. Ani on ju nemusí zákonite robiť zle. Proste to má INAK ako ty. A je to v poriadku. Lebo tvoje dieťa je iné ako to jej. Rešpektuj. Budeš rešpektovaná. Sme matky, každá robíme pre svoje dieťa najviac ako sa dá – milujeme! Neverím, že by sme zámerne robili niečo zle. Len to robíme inak. A je to v poriadku. Rešpektuj. 

Ja napríklad rada sledujem matky, ktoré robia (takmer) všetko inak ako ja! Núti ma to zamýšľať sa nad vecami, dokonca sa inšpirovať či ujasňovať si SVOJE názory, tvoriť si SVOJE hodnoty. To, že jedna mama robí veci inak ako ja neznamená, že ju teraz bude za to hate-ovať a písať jej nech sa spamätá a nech dá dieťaťu cumeľ aby lepšie a rýchlejšie zaspalo! Lebo JA to tak robím. A ešte celu tú správu začnem vetou “Nehnevaj sa, sledujem ta už dlhšie ale ja som svojmu dieťaťu….”

Otvorená myseľ

„Veď počkaj! Po pôrode sa ten tvoj dokonalý manžel isto zmení!“ A viete čo? Dobre. Veď ani ja pravdepodobne nie som tá istá. Lebo nie len deti ale aj dospelí sa vyvíjajú. Menia ich okolnosti, menia ich zážitky a dokonca aj iní ľudia ich menia. Je jasné, že rodičovstvo človeka nejako „postihne“ 😂. Ale na 100% mi tvrdiť, že môj muž po pôrode už nebude starostlivý a samostatný a namiesto jedného dieťaťa budem mať doma dve, lebo TEBE sa to tak stalo, je (sorry za výraz) ale totálne hovno.

Neviem či sa mi podarí nájsť tie správy, ako si mi písala, že sa mám ozvať o rok – ak toto čítaš, ozývam sa a hlásim, že stále sme spolu a ja nie som psychicky ani fyzicky na dne a môj chlap pomáha ako predtým. Stále je skvelý, pozorný a ochotný. Stále sa hádam(e) kvôli somarinám a vážne problémy riešime s chladnou hlavou a spolu. Zmenilo sa len to, že už máme trošku iné priority a ooooveľa viac lásky a šťastia v dome a v srdciach :). 

Ja netvrdím, že je vždy všetko ideálne, no kaziť niekomu evidentnú radosť a písať hororové scenáre je zbytočné. A hlavne nepekné. Lebo tie hororové scenáre každý z nás určite nosí v hlave aj bez nášho hnusného komentára. Niekto si ich pripúšťa viac, a niekto ich zaženie lebo si to nechce privolať. Mne sa napríklad objavujú pred spaním a zvyknem kvôli tomu zle spávať. Môj Ivan si ich napríklad nepripúšťa. Málokedy za mnou s nejakým príde, ale ak príde, vždy ho podporím. Lebo som si istá, že všetko spolu zvládneme. Aj keď INAK. Lebo my radi zvykneme robiť veci inak. Lebo inak, nie je zle. Inak je jedinečné, tak, ako my, tak, ako naše malé Zúbčatko ❤️.