Smutná duša

Ďalší ťažký článok. Ale už to naozaj musím zo seba dostať. Pravda je však taká, že už ma to netrápi tak ako dakedy. Už je oveľa lepšie, ba až výborne, no stále sa desím, že by sa to mohlo vrátiť. Bývala som veľmi smutná. Vlastne mi bolo smutno celé mesiace, veľa som plakala a veľa som sa opúšťala. Až to pripomínalo búrku… Prečo o tom píšem práve teraz? Aby ste vedeli, že ak niečím podobným prechádzate, nie ste v tom sami. Ja som si tiež myslela, že som, no nebola som…. ale poďme od začiatku.

Smútok prišiel z ničoho nič

Začalo to pred dvoma rokmi, keď sme sa vrátili zo svadobnej cesty. Z najkrajšej dovolenky môjho života. Splnila som si sen a navštívila Ameriku, Rokfort a Šikmú uličku. Predtým, ako sme na dovolenku šli, prepustili ma z práce, ktorú som milovala. Rada som do nej chodila, rada som ju robila a bavila ma. No firma nešla tak, ako si majiteľ predstavoval a rozhodol sa znížiť stavy. A tak, aj ja aj kolegyňa, sme prišli o robotu. Keď sme sa vrátili z dovolenky začalo to obdobie, kedy bola dlhšie tma ako svetlo, začalo byť sychravo, škaredo a zima. Plus som nemala čo robiť, lebo som nemala prácu, nemala som o čom snívať, lebo sen som si splnila… zrazu som nemala v sebe to šťastie, žiadny oheň či chtíč. Bola som smutná a nič nedávalo zmysel. Všetko bolo preč.

Vrátila som sa z najkrajšieho miesta, aké som kedy videla, už bola dovolenka za mnou. Bolo mi smutno, že som to už zažila a že to už nikdy nezažijem, bolo mi smutno, že nemôžem ísť do práce, do ktorej by som chcela. Kamarátky boli buď zahltené prácou, školou alebo novými známosťami. Zúbok mal toho veľa v práci a doma bol málo.

Nič nebolo ako predtým

Snažila som si nájsť prácu, no nemala som na to vôbec chuť. No nechcela som, aby nám začali chýbať peniaze a tak som si ju našla, no vôbec ale vôbec ma nebavila. Doslova som v nej trpela. Po ceste do práce som mala kŕče v bruchu, v aute na parkovisku som revala ako malá. Nevedela som sa dočkať, kedy z nej vypadnem. Vždy po robote som sa zas musela vyplakať v aute aby ma Ivan nevidel plakať doma. Plat bol super, kolegovia milí, no nič z toho mi nepomáhalo. Z tých mesiacov si strašne málo pamätám. Čo si ale pamätám celkom presne, bolo, že som veľa plakala, vkuse som bola smutná a často spala. Dni utekali, mesiace sa preklápali…

Cítila som sa hrozne zle, hrozne slabá, smutná, nepotrebná. A mala som hrozné výčitky. Prečo sa takto cítim? Takto by som sa cítiť nemala! Som nevďačná! Som zdravá, mám zdravú rodinu, som čerstvo vydatá, mám skvelého manžela, zažila som tú najdokonalejšiu svadobnú cestu, mám prácu za skvelý plat a ja sa aj tak cítim na hovno a revem každú chvíľu! Nevedela som nájsť pred sebou žiadne svetielko nádeje. Nič, na čo by som sa tešila, nič čo by ma bavilo…

Po čase som to prestala zvládať až tak, že som sa začala takto opúšťať aj pred Ivanom. Už som sa nevládala pred ním skrývať a plakala som už aj pred ním. A potom mi bolo ešte horšie, pretože som videla aký je z toho smutný. Cítila som sa zle, že trápim a zaťažujem navyše aj jeho. Ako veľmi mi chcel pomôcť a nevedel ako. Pýtal sa ma, čo má urobiť, ako mi pomôcť a ja som nevedela. Nevedela som, ani prečo mi tak je. No duša ma bolela a nevedela som, ako sa dať do kopy.

Hra na skrývačku a pretvárka

A potom to prišlo. Začala som sa pred ním opäť tváriť, že som okej. V mojej hlave to vyzeralo ako fantastický nápad. Veď keď to zvládnem pred ostatnými, prečo by som to nezvládala aj pred ním. Vždy keď prišiel na mňa záchvat úzkosti, šla som to „poriešiť“ napríklad do kúpeľne. Čím ďalej som cítila väčšiu beznádej a prestávala som mať chuť žiť. Raz ma v takomto stave našiel Zúbok. V jeho očiach som videla, že na mňa musí byť príšerný pohľad a aj keď som si myslela, že mi už nemôže byť horšie, zrazu mi bolo.

Ivan ma donútil ísť k doktorovi. Ja som však nevidela dôvod. Veď ako by mi len pomohol, keď sama neviem, čo mi je. A ani PREČO mi takto je? Prečo som taká smutná? No nevedel kam ma odviesť, tak ma vysadil pred ordináciou môjho obvodného lekára. Dôverne sa poznáme aj so sestričkou aj s doktorkou, máme skvelý vzťah a rada tam chodím. Viete ako to myslím – proste nemám problém k nim zájsť a vždy sa na ne teším ako na ľudí, nie ako na doktorov. No teraz som tam stála a mala som chuť sa otočiť na päte.

No Zúbok tam čakal, kým vojdem dnu a tak som šla. Netušila som, čo tam robím… A v tom vyšla moja sestrička a s úsmevom ma pozdravila. Vraj pani doktorka tu už nie je, že čo potrebujem. A ja? Iba som zopakovala “ nie je?“ a rozplakala som sa. Totálne som sa tam pred ňou zložila a doteraz neviem, čo ma tak zlomilo.

Svetielko nádeje pred totálnou tmou

Ona ma vtiahla dnu a pýtala sa ma rôzne otázky. Dôrazne mi odporúčala psychológa a vraj ak verím homeopatikám, mám ich vyskúšať. Dala mi názvy, nech si o tom prečítam viac. No nakoniec som si žiadne tabletky ani doktora nevyhľadala. Pretože som si našla na teste dve čiarky. Zúbok sa tešil, ja som sa tvárila, že sa teším tiež. Išli sme k doktorovi, no ten nemal pre nás dobré správy. Vraj sa nemáme veľmi tešiť, že to nevidí ružovo. V hlave mi išlo „samozrejme, že nie, ja svoj život nevidím ružovo už niekoľko týždňov“. A tak sa aj stalo… do pár dní som začala krvácať a ja som sa cítila ešte horšie. Nie som ani schopná vynosiť dieťa?

Prišli do toho Vianoce a ja som som bola častejšie v kúpeľni alebo v posteli ako s rodinou. K doktorovi som nešla, tvrdila som, že teraz cez sviatky by ma aj tak nik nevzal, lieky som už ani neviem prečo odmietala. Z práce som dala výpoveď, lebo som nevládala.

Chcem byť sama. Chcem?

Ľudom som sa začala vyhýbať, nechcelo sa mi s nimi rozprávať a hlavne odpovedať na ich „dobre myslené otázky“ (aj ja mám jednu dobre myslenú radu – nepýtajte sa vašej známej, ktorú ste naposledy videli pred mesiacmi „aaaa čo bábätko nečakáte?“). Každému naokolo som hovorila, že som chorá a preto nikam nechodím a s nikým sa nebavím. Pravdu nevedel ani Zúbok, vyhýbala som sa mu s tým, že som unavená a necítim sa dobre. Veľa som spala. Vlastne som buď spala alebo som plakala. Nič medzi tým si nepamätám.

S Ivanom som to riešiť nechcela, lebo som si nahovárala, že sa na mňa hnevá za to tehotenstvo. Tehotenstvo. Nevedela som, či skončilo práve preto, lebo sa cítim tak príšerne, alebo za to, že som nechcela byť tehotná, alebo za to, že by som bola otrasná mama alebo za to, že si nezaslúžim byť mama. Prečo? Teraz len krútim hlavou, lebo som sa vlastne zožierala všetkým, čím sa dalo. Trýznila som sa tým, že som potratila, ale aj tým, že som vlastne nechcela byť tehotná. Bolo mi hrozne. A nemyslelo mi to. Žiadna racionalita.

Bola som veľmi smutná

Bola som zúfala, psychicky ubolená a na pokraji… Až ma zas Zúbok našiel. Zrazu som mala v hlave jediné východisko… Ak by som umrela, veci by sa vyriešili. Ja by som prestala cítiť tú hroznú bolesť vo vnútri, ktorú som prestávala zvládať, prestala by som trápiť Ivana a on by bol opäť šťastný. Vyslovila som to nahlas.

Doteraz to mám pred očami. Mykal so mnou ako s handrovou bábikou, keď zo mňa vypadlo, že chcem zomrieť. Že už nechcem žiť. Videla som na ňom ako som mu ublížila a to bola asi tá facka, ktorú som od života potrebovala. Vyzeral byť zhrozený, sklamaný, smutný. Vyzeral, že má strach. Precitla som. V tej sekunde ako som videla, ako zbledol. Myslím si, že k tomu prispeli aj slová, ktoré mi povedal. Oči mu zaliali slzy a ja som to pochopila. Chýbala by som mu. Ublížila by som mu ak by som si niečo spravila. A ja mu nechcem ubližovať. Chcem tu byť s ním. Chcem aby bol šťastný. Ja s ním chcem byť šťastná.

Cesta je cieľ

Ivan mi pripomenul, prečo je so mnou, prečo si ma vzal, prečo všetko… A mne došlo, že nie je podstatný cieľ. Ale cesta. Cesta životom, ktorá je občas ťažká, kľukatá a plná výstupov a pádov. A ja som vďaka nemu aj túto ťažkú cestu zvládla.

Začali sme plánovať budúce dovolenky a výlety, začala som si hľadať novú prácu, ktorá by ma bavila aspoň z polovice tak ako tá, z ktorej ma prepustili a založila som tento svoj blog. Za pár dní oslávi druhý rok! Začala som písať o našej svadobnej ceste a v spomienkach som sa vracala na tie úžasné miesta. Písanie mi pomohlo cítiť sa oveľa lepšie a zažiť tú cestu znova.

Články mali minimálnu čitateľnosť ale pre mňa boli terapiou. Našla som niečo, čo mi pomáhalo. Niečo, čo mi pomáhalo, keď som sa cítila byť smutná. Už som to nedusila v sebe. Vypísala som sa zo svojich pocitov a písala som o všetkom. Aj o tomto období. No len máloktoré články uzreli svetlo sveta. Ale bola to moja terapia. A opäť som spojazdnila svoj Instagram.

Požiadať o pomoc NIE JE HANBA

A ozvala som sa aj kamarátom a začala s nimi opäť tráviť čas. Priznala som sa, čo sa dialo a opäť som pochopila, že som sa nemala uzatvárať do seba. Ostala som prekvapená, ako to vzali, že mi hneď chceli pomôcť a prízvukovali, že v tom nie som sama a že sa kedykoľvek na nich môžem obrátiť.

Nakoniec som doktora nenavštívila ale dnes už viem, že by to nebola hanba. A že keby som ho vyhľadala, mohla som tie stavy zvládnuť rýchlejšie a nemuselo to trvať mesiace. Nemusela som sa tak trápiť a zažívať tú bolesť tak dlho a nemusela som trápiť ani svojho manžela. Nedovoľte zlým myšlienkam ukradnúť vám Váš život! Zabojujte, lebo aj keď sa vám zdá, že nie je prečo, ostatní sú ten dôvod. Vy ste ten dôvod. Váš život je ten dôvod.

Okolo vás sú ľudia, ktorým by ste ublížili, keby vás nebolo. Vždy je niekto, kto vás má rád, komu na vás záleží a komu by ste chýbali. A aj keď je teraz ťažšie obdobie, nebojte sa požiadať o pomoc. Opakujem, nie je to hanba! Sama som nevedela čo robiť, dnes už viem, že sú aj rôzne linky pomoci. Nevzdávajte sa. Nezahadzujte svoj život. Bojujte o svoje šťastie.