Som dvojmama! Druhá doba pôrodná – časť 6. VBAC

Druhá doba pôrodná bola rýchla. Trvala cca 20-30 minút. No mne sa zdalo, že to bolo celú večnosť. Ale vráťme sa ešte ku koncu tej prvej… Ležala som s tým prekliatym arašidom medzi nohami a zatínala nechty do paže môjho manžela. Prišla ďalšia kontrakcia. “Nie láska, netlač, len dýchaj. Miška, sestrička povedala, že nemáš tlačiť, len dýchať. Netlač.”

Obaja ľudia v miestnosti sa mi snažili niečo povedať. Videla som, že sa im otvárajú ústa, počula som zvuk slov ale môj mozog sa asi vypol. Možno prestal fungovať vrámci bezpečnosti, aby som sa z tej bolesti nezbláznila. Odpojil sa od tela vrámci režimu zotrvačnosti. Sebazáchrana. A potom kontrakcia skončila a rozum opäť chcel začať fungovať. Prichádzajú k nemu slová “Nekričte, vysilíte sa, dýchajte, netlačte, pes” ale kým pochopím význam tých slov, mozog sa opäť vypína. 

Koniec prvej doby pôrodnej 

Ako sa dá v takej situácii nekričať? 😅 kričala by som aj teraz, keď si na to spomínam. Čakala som, že to bude bolieť, ale to čo to naozaj bolo, neviem ani opísať. Hardcore. To je to jediné, čo mi to vystihuje. Najbláznivejší kolotoč v lunaparku. Taký na ktorý sa pozeráte niekoľko dní z diaľky a odhodlávate sa postaviť sa do radu. Aj keď tam už stojíte, premýšľate, či to bol dobrý nápad, no už sa chvejete vzrušením. A potom, keď už ste pripútaní a stúpate do výšky zistíte, že to nebol najlepší nápad a že máte strach. No už sa nedá vystúpiť. Zrazu vás unáša do neznáma, kričíte v panike, je to na vás príliš rýchle a vám zrazu hlavou prebleskne, že možno umriete. 

Naozaj ste sem nemali ísť. Ste blázni! Už nech to skončí kristepane! Ako hlasno máte ešte kričať aby pochopili, nech to vypnú? A zrazu ste na konci. Zvládli ste to. Pozriete sa vedľa na kamaráta a v tvári mu vidíte, že prežil presne to isté čo vy. A začnete sa smiať. Naozaj ste ten strašidelný kolotoč zvládli. Prežili ste a vlastne, po pár chvíľach si poviete, že to bolo super. Poriadna jazda. Strašidelná, rýchla. Adrenalín by ste vedeli rozdávať celému svetu. A potom príde tá veta: ideme znovu? Mindfuck. 

Aký pes? 

“Nie láska, netlač, len dýchaj. Miška, sestrička povedala, že nemáš tlačiť, len dýchať. Netlač”

“AKO NEMÁM TLAČIŤ KEĎ RODÍM?!?! MÁM TAM HLAVU! TAK MI NEHOVOR ŽE NEMÁM TLAČIŤ!!!” Chytala som sa medzi nohy a snažila sa mu ukázať, že to myslím vážne. Chcela som aby pochopil, že má ísť niekoho zavolať. Konečne prišla PA, a konečne začal pohyb, na ktorý som čakala. Zavolala doktorku, niečo si povedali a počula som tú krásnu vetu “je to tu, volám na novorodenecké, že nám začal pôrod”. 

PA aj Ivan mi niečo hovorili, no ja som nechápala. Mala som pocit, že prestali rozprávať jazykom, ktorému by som rozumela. Zvuk ku mne prichádzal, ale význam mi unikal “ako pes, ako pes, ako pes”. Čo to znamená? Čo mi to stále hovoria? Netuším čo odo mňa chcú. Nechápu, že neviem čo chcú? Neverila by som, aké ťažké je skladať slová do viet a vysloviť ich nahlas. Tá bolesť mi asi naozaj vypla hlavu a môj mozog nevie vyslať signál k ústam. 

 “Miška pozri sa na mňa. Do očí. Ako pes! Dýchaj ako pes”. Robí si zo mňa srandu? Asi ten hnev, ktorý som zrazu pocítila, to konečne prelomil. “JA NEVIEM AKO ROBÍ PES!!” Ivan začal dýchať. A ja som sa k nemu pridala. “Výborne! Ideme na to, keď príde kontrakcia, začnete tlačiť”. Och konečne! Vitaj druhá doba pôrodná.

Druhá doba pôrodná

Vyskúšali sme niekoľko polôh. Snažila som sa pochopiť, ako mám tlačiť.  Jediné, čo som chcela ja, bolo, aby ten obrovský tvrdý grapefruit medzi mojimi nohami bol už von. Nevedela som sa na PA naladiť, nedokázala som plniť jej inštrukcie. Doktorka po mojej pravej strane bola jediná ticho. Stála tam a držala ma za ruku. Ivan po mojej ľavej strane mi stále prekladal, čo mi hovorila PA. Cítila som, ako ma PA nahrieva, počula, ako Ivan za mňa odmieta nástrih. Všetko sa to dialo nejako mimo mňa. Ja som bola vo vnútri s tou tvrdou hlavičkou a už som veľmi chcela, aby bola von a aby som ju tam už necítila. 

A zrazu prišla neskutočná úľava. Krajší pocit, ako keď si po celom dni rozopneš podprsenku 😅. Je to von, už ma nič netlačí a všetko stíchlo. Niečo mokré je na mojom bruchu a dole ma čosi šteklí. 

Otvorila som oči. Bol tam. Chcem si ho vziať, chcem ho objať. Ale… Niečo je zle. Prečo je také ticho? “On neplače! Prečo neplače??” Zaplavila ma panika. Prečo nikto nič nerobí? Prečo neplače? Ublížila som mu? Neporodila som dosť skoro? Čo sa deje? 

Život je lepší bez očakávaní

“Len teraz sa narodil, veď mu nechajte chvíľu”. Chcela som si ho vziať vyššie, ale nešlo to. “Už to vyššie nepojde, má krátku pupočnú šnúru”. Nuž, bude to mamin maznáčik 😂. A potom konečne zaplakal ako na želanie svojej mami. Len tak trošičku, aby sa mi pozdravil a uistil ma, že je zdravý. Na kurze ma Lucka pripravovala na to, že bude trochu fialový, trochu modrý alebo trochu ružový a že nemusí plakať. Ale ešte asi nebola hlava naštartovaná 🤷🏼‍♀️😅. 

„Miška! Ty si to zvládla! Už je von! Pozri! Tu je! Zvládla si to!“ Je tu. Je naozaj tu. Nemohla som tomu uveriť. Naozaj. Porodila som. „Ahoj, ja som tvoja mama“ „A ja tvoj tatik„. Malý zázrak, ktorý ma učil počas 9. mesiacov tak veľa je konečne tu. Nevedela som sa na neho vynadívať. „Som s tebou a budem s tebou odteraz až navždy.“ Nepustím ho z rúk, bude s nami od prvej jeho minúty na tomto svete.

Druhá doba pôrodná nepostupovala tak, ako som dúfala. Napríklad , nevyhla som sa nástrihu. Aj keď sa snažili, PA mi pomáhala ako vedela, nakoniec som s ním súhlasila. Mala som aj vnútorné poranenia ale VBAC vyšiel. Jazva to krásne zvládla, len ja som nedýchala tak, ako mi PA radila a tlačila som, aj keď ma upozorňovala, že takto sa môžem poraniť. No aj napriek tomu, som na seba neskutočne hrdá. Verila som svojmu telu a verila som aj manželovi, že to spolu zvládneme. Verila som aj nášmu synovi. Aj keď som o pôrode mala inú predstavu, bol pre mňa liečivý. Bol dokonalý taký, aký bol, a veru… išla by som do toho znovu.

View this post on Instagram

A post shared by Zubkova.sk (nielen) mamablog ⚡️ (@mi.s.kazubkova)