Čakáme zázrak č.2

Som dvojmama! Falošný poplach, časť 2.

Celé tehotenstvo som bola presvedčená o tom, že teda keď chodím na terapie a svoj strach z pôrodu ako takého, a traumu z môjho prvého riešim, teraz isto nebudem prenášať. Veď ešte mám aj doma jedno veľké šidlo a ani som nemala potrebu sa nejako extra šetriť. Chodíme kade tade, plávam, tancujem, sexujem, upratujem, vymýšľam… chápete, všetko som robila rad radom, neobmedzovala sa a tak. Očakávala som teda, že cca v 38. týždni TO príde. Ahahah Zúbček sa musel dosť dobre zabávať na matke, ktorá bola takááá naivnááá. Dnes vám poviem, aký falošný poplach som spomínala v minulom článku.

Môj tajný tip pôrodu bol 21.6. Celé tehotenstvo som ho nedokázala dostať z hlavy. Keď vtedy v utorok skoro ráno bolesti naozaj prišli, s očakávaním som šla do sprchy. Po sprche prišli ešte asi dvakrát silnejšie a potom som opäť zaspala. Takto sa to cca opakovalo až do obeda, kedy som si to začala stopovať. Bolo to pre mňa veľmi zvláštne, lebo bolesti chodili cca kažých 5 minút asi šesťkrát za sebou a potom aj 20 minút nič. Popri tom som samozrejme varila obed, riešila dcéru a nevedela, čo si myslieť…

Smer nemocnica

Keďže som chcela rodiť v Čechách, po dohode s Ivkom sme začali baliť veci do auta a vyrazili sme. Zavolali sme Marínke, aby vyrazili tiež, lebo sme sa dohodli, že Zúbčatko pôjde na prázdniny k nim, keď TO príde. Po ceste malá v aute zaspala, ja som si pustila svoj obľúbený podcast a skúšala sa ponoriť do seba. Naozaj to príde dnes? Sú toto posledné momenty s bruškom? Je možné, že by som si tento deň naozaj takto nacítila už niekoľko mesiacov pred?

Bolesti sa začali stupňovať. Nedokázala som už potichu sedieť a tak som Ivanovi nakázala, aby ma zabával otázkami. Po čase prišli kontrakcie, počas ktorých som už nevládala odpovedať. Asi 20 minút pred cieľom to prišlo. Zobudila sa dcéra a začala neuveriteľne plakať. Takýto plač sme v aute ešte asi nezažili. Zúbok zastavil na odstavnom pruhu a šli sme riešiť novú situáciu. Čo sa stalo? Neuštiplo ju niečo? Prečo tak plače, že nám ani nevie povedať, čo sa deje?

Po niekoľkých minútach a vysvetľovaniach, že TU naozaj nemôžeme dlho stáť a robiť pauzu, ktorú začala pýtať, sme sa dohodli, že tatik zastaví na prvej pumpe a tam svoje potreby naplníme. Pumpa bola vzdialená asi 7 minút, počas ktorých som na pôrod úplne zabudla. Nechápala som, čo sa to stalo. Snívalo sa jej niečo? V mojom podvedomí ostal z toho kriku veľmi zlý pocit.

Neočakávaný výlet

Na pumpe sme vyriešili všetci všetko, čo sme potrebovali a pokračovali sme smer nemocnica. No ja som si vtedy uvedomila, že už viac ako 20 minút moje silné a opakujúce sa kontrakcie zmizli. WTF. Čo teraz? Nič, možno keď sa uvoľním, tak to znovu nabehne. No nenabehlo. Rozlúčili sme sa s dieťaťkom, odchádzalo na prázdniny do Prahy a ja som ostala s Ivanom stáť pred pôrodnicou, ale očividne som nerodila. Rozhodli sme sa, že dáme tomu čas a ideme sa prejsť. Skončili sme na večeri, ja som si dala extra štipľavú pizzu a zapila som ju zázvorovou limonádou. No bola som fresh akurát tak do postele a nie pôrodnice.

Našli sme si teda ubytko a dúfala som, že v noci, po horúcej sprche a trochu lásky to príde. No neprišlo to ani po raňajkách, celom dni prechádzok po Brne, kari, čo sme si dali na večeru… Sem tam nejaký poslíček ale nič vážne. Povedali sme si, že dáme v Čechách ešte jednu noc a ak sa nič neudeje, ráno pôjdem na poradňu tu, aj keď som ju mala zaplatenú v Bratislave (tam som samozrejme volala, že neprídem) a pôjdeme domov. Na pásoch boli len slabulinké kontrakcie a tak sme si šli pre Zúbčatko do Prahy. Už mi tak veľmi chýbala. Bolo mi ľúto, že bola dve noci bez nás a zbytočne… Ivko navrhol, že ostaňme v Prahe a užime si to…

Moje pocity a „zbytočný“ poplach

Úprimne vám poviem, bola som veľmi sklamaná. Nechcela som ostávať v Prahe, na žiadny výlet ani program som nemala náladu. Chcela som len zaliezť niekam do postele a plakať. Totálne sa opustiť a svoju frustráciu pustiť von. Vedela som, že to budem musieť spracovať a vyhodnotiť si veci v sebe, a že nakoniec bábätko príde v ten správny čas.

Povedala som si, že tak, ako nezakazujem emócie dcére, nebudem ich zakazovať ani sebe. Bola som sklamaná a smutná. A bola som aj nahnevaná na seba, že som sa takto neodhadla. Že som nerozumela svojmu telu. Dnes to už beriem inak. Okrem toho, že Zúbčatko zažilo parádny čas so svojou kamoškou, ja som bola dve noci sama s Ivkom, spoznala som jeho sesternicu v Brne, kúpila som si nádherný ruksak, ktorý som dlho zháňala a máme zažitok. Bol to vlastne super neplánovaný výlet a užili sme si ho vo dvojici dlhými prechádzkami a krásnym mestom. Všetko je tak, ako má byť. Zúbček príde v správny čas.

4,50 ráno na ubytku

One Comment

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

error

Sociálne siete