Som dvojmama! Poslíčkovia či kontrakcie? – časť 3.

Ako sme zavesili závesy a mne sa rozbehli bolesti, som písala svojej Lucke. Tá zhodnotila, že sú to len poslíčkovia. Vravím si jasné, veľa by som chcela aby som už konečne porodila 😩. Dala som si teda horúcu vaňu (opäť), pozreli sme so Zúbkom seriál a šli spať. Lenže tí poslíčkovia sa stále sem tam ozvali… 

O tretej ráno ma dokonca zobudili. A tak som si išla dať horúcu sprchu, že teda nech to aspoň prestane, keď už nič iné a ľahla som si zas do postele. Neviem presne koľkokrát ma prebrala bolesť ale vôbec som už dobre nespala. Vždy keď som sa zobudila, že sa NIEČO deje, len som sa otočila na druhý bok a zadriemala opäť. 

Pred siedmou som si išla dať zas sprchu, poniaterala som si brucho ale do postele som sa už nedostala. Vstalo Zúbčatko. Je čas začať deň. Po raňajkách však Zúbok usúdil, že by sa mi hodil ešte šlofík, tak sa vybrali na prechádzku a ihrisko. Asi si viete predstaviť, čo som robila keď odišli 🤪 áno, upratovala 🙈. Jednoducho som mala chuť vypeckovať si hudbu – stiahla som dokonca kvôli tomu Spotify appku do telky 😂, a tancovať, spievať a upratovanie išlo s tým už ruka v ruke. Zmordovaná som si ľahla asi 10 minút predtým, ako prišli.  

Poslíčkovia či kontrakcie?

Za tehotenstvo som pribrala 26 kíl 🙈. Príšerné číslo ale očakávala som to, keďže cca toľko som pribrala aj prvýkrát. Poviem vám, je to neskutočná záťaž. Hlavne moje kolená a chrbát to veľmi pociťovali. Preto som rada chodievala na masáže. Moje najobľúbenejšie boli v Myoclinic, kde Katka presne vedela ako mi pomôcť a ako pomôcť trošku aj bábätku. No a presne túto masáž som mala dohodnutú na nasledujúci deň ráno. Katka mi však napísala, že sa jej uvoľnil termín už dnes večer, či nechcem prísť. Joj! Čím skôr tým lepšie, pomyslela som si. 

Poprosila som Ivana, či by ma tam odviezol, lebo bolesti stále boli. Stále nepravidelne a stále také kadejaké a ja som im stále neprikladala žiadnu váhu. No šoférovať som nechcela. A keď tu bola svokra, mohli sme ju požiadať, aby Zúbčatko uspala ona. Poobede však začali byť bolesti silnejšie a ja som sa čím ďalšej, tým viac na ne musela sústrediť. Svokra nakoniec navrhla, či si nechceme so sebou vziať pre istotu aj veci, veď auto odvezie. Povedala som si, že má asi pravdu a začala si dobaľovať posledné veci. Takým tým „mám čas tempom“ a Ivan na mňa kuká, že ale takto rodiaca žena nevyzerá. No veď počkaj môj zlatý😂.

Keď naserieš tehotnú ženu…

Rozlúčili sme sa so Zúbčatkom a povedali jej, že sa možno uvidíme až o pár dní. Že maminku bolí bruško a možno pani doktorka už povie, že je braček pripravený prísť medzi nás. A ona? Dotkla sa bruška a povedala “poď braček už ku nám, už sa na teba tešíme.“ Matkám asi nemusím vysvetľovať, ako ma to dojalo ❤️

Druhý protipól mojich citov zasiahol fakt, že keď som prišla do Yeme kúpiť si čokoládový croissant, na ktorý som dostala po ceste chuť, ostala som bez neho. Nemali. A ja som mala chuť kričať, plakať, hodiť sa o zem a trucovať, kým ho jednoducho nedostanem 😂. Neviem či to bol rozhodujúci bod, kedy si Zúbček povedal, že už musí ísť von, lebo mama sa zblázni 😂, ale od tej chvíle začali byť bolesti cca každých 20 minút a ja som sa vždy musela zastaviť a sústrediť sa.

Veľmi sa sústrediť. A Zúbok mi pomáhal sa veľa smiať a mať uvoľnenú sánku. Legendárna Ronova veta “budeš trpieť, ale budeš šťastný, že trpíš” sa stala našou mantrou a teda okrem toho, že sme sedeli na lavičke a on si ma doberal, že aká krásna chvíľa, už by sa hodil len nejaký croasant a cítil by som sa ako vo Francúzsku (keď sme boli v Paríži boli sme pri podobnej fontáne 😂) a ďalšie jeho situačné vtípky, mi pomáhali myslieť na iné veci, ako na to, či je TO už konečne tu ❤️.