Som dvojmama! Prvá doba pôrodná – časť 5.

Vystúpili sme z auta. Konečne kráčam po tejto chodbe a stojíme pred vytúženými dverami. Začala prvá doba pôrodná. Je to tu. Toľkokrát som za posledný mesiac išla okolo týchto dverí dúfajúc, že čoskoro nimi prejdem! Teraz tu stojíme a Ivan zvoní. “Dobrý deň, s čím k nám prichádzate?” “Noo porodiť dieťa” “To nám je jasné, ale voda alebo…” “AAUhmmmm” “Aha, takže kontrakcie”. Teraz s odstupom viem, že to ešte neboli kontrakcie. Tento názov si nechávam na to, čo prišlo o pár hodín. Toto boli len také vlny, ktoré sa krásne dali predýchať, prišli, dali o sebe vedieť a odišli. Milé a tak dlho očakávané. Ale sme len na začiatku…

Príchod do pôrodnice

V pôrodnici majú skvelú vec – registráciu. Musíte prísť pár týždňov pred vypočítaným pôrodom a všetky (zbytočné) otázky sa vás opýtajú a zapíšu do vašej karty. Na Slovensku mi to robili popri kontrakciách, a doteraz neviem, čo som, a na čo všetko, som im odpovedala. Prosto kto si to má v takej chvíli pamätať? Pýtali sa ma aj na budúcu pediatričku pre Zúbčatko. Asi dva dni po pôrode za mnou prišli, že taká doktorka neexistuje. No jasné, že nie, keď to meno, čo mi povedali, že som nadiktovala, som v tej chvíli počula prvýkrát.

Prosto… chápete… Počas takej dôležitej chvíli, ako je začiatok pôrodu, kedy sa má žena sústrediť na seba a bábo, chcú, aby sme premýšľali nad takými vecami ako sa volá doktor alebo či majú rodičia manžela nejaké choroby… A potom robia cirkusy, keď kontrakcie slabnú a chcú do nás pchať chémiu…

VBAC – ste si istá?

Ale vráťme sa naspäť… Tu už sme mali teda všetky papiere vypísané, našli si moju kartu, my sme im len dodali naše dokumenty. Článok o tom, aké papiere sme priniesli a čo som si balila do pôrodnice, nájdete už na blogu. Prezliekala som sa a urobili mi vstupné vyšetrenie, Ivko bol zatiaľ preparkovať auto. Pôrodnica sa mi zdala veľmi tichá, atmosféra bola veľmi príjemná. Službu mala mladá, sympatická lekárka a pôrodná asistentka (PA) mi bola povedomá. Možno som ju už videla na poradni. Dôležité pre mňa bolo, že som sa cítila zatiaľ veľmi dobre. Nikto mi nedal pocítiť, že by som ho zaťažovala alebo im zničila kľudnú nočnú.

Bola som presne 41+3 a čakala som, či tento fakt jedna z nich spomenie. Moje najväčšie obavy boli hlúpe komentáre a sarkazmus, irónia, výsmech či zľahčovanie, ktoré som zažívala pred viac ako dvoma rokmi. Nič také však neprišlo. Empatická doktorka vždy počkala, kým vlna prejde, citlivo sa ma pýtala na sekciu, jej dôvod a milo si preverovala, či som si s VBAC (vaginal birth after cesarean – vaginálny pôrod po sekcii) istá. Bola som. Do istého momentu …

Súkromie a intimita

Kvôli prvej sekcii mi museli napichnúť kanylu a nanovo urobiť predoperačné vyšetrenie. To moje už bolo totiž mesiac staré. Doktorka sa ma opýtala, či je to pre mňa v poriadku a popravde, nebolo. Nechcela som ihlu do ruky, ale s Ivanom sme sa ešte doma dohodli, že pre istotu si ju napichnúť dám. Počas procesu som to ale stokrát oľutovala. Plus sestrička, ktorá ju prišla založiť, mi nevedela na ľavej ruke nájsť žilu a teda mi ju dala do pravej. Kanyla ma v ruke veľmi otravovala a bolo to nepríjemné. Ak budem rodiť tretíkrát, už si ju napichnúť nedám 🤭.

Pôrodná asistentka nás zaviedla na nadštandardnú pôrodnú izbu aj s vaňou, ukázala nám sociálne zariadenia a poradila, aby som čo najviac oddychovala a bola v sprche alebo vo vani. Za celý čas, čo sme tam boli, prišla dnu, len so zaklopaním, párkrát. Kým som nezačala rodiť, prišla dnu len ona. Bolo to veľmi ľudské a priala by som si, aby taký prístup zažili všetky ženy.

Prvá doba pôrodná

Na posteli som mala pocit, že sa neviem uvoľniť. Ležala som tam a chcela som chodiť. Keď som chodila, chcela som ležať a oddychovať. Predsa len, sme na začiatku, sily budem potrebovať. Rozhodla som sa preto dať si sprchu a verila som, že ma uvoľní. Ale nestalo sa. Celá som bola nesvoja, a keď som z nej vyšla, ostala mi veľká zima. 

Celé tieto prvé chvíle boli veľmi rozpačité. Ivan nevedel čo so mnou. Keď sa so mnou rozprával, neodpovedala som mu, keď bol ticho vrčala som, aby sa so mnou rozprával. Nakoniec sme to vyriešili pesničkami. Pomedzi kontrakcie sme si spievali, dávali hroznový cukor, pila som vodu, lebo som bola hrozne smädná, osviežovala som sa vodou v spreji ale stále som cítila, že to nie je ono.

Napustila som si preto vaňu a v horúcej vode som sa konečne uvoľnila. Ivan začal znovu vtipkovať a dokonca som sa pristihla, že som zadriemala. Zobudila ma až kontrakcia. Silná kontrakcia. Vystrelila som na všetky štyri a myslela, že porodím tam vo vani. Ahahah Miška aká si bola naivná, to bol len začiatok.

Nenaplnené predstavy

Prišla PA, že teda počuje, že to začína a povedala mi, nech vyjdem z vane, že spravíme monitor a pozrie sa, ako sme na tom. Nechcela som pri tom ležať, tak som sedela na fitlopte. No a potom to prišlo. Behom sekundy zrušila moje predstavy o pôrode. Ach tie očakávania, že? Zas raz sa mi potvrdilo, že očakávania nie sú dobrí pomocníci.

Vyšetrila ma a zistila, že dieťa musí ešte zostúpiť a správne zrotovať. Takže potrebujeme, aby som si ľahla v posteli na bok a medzi nohy si dala arašid (ak ste to nikdy nevideli ako ja, tak je to ako fitlopta, ale v tvare arašidu). Moja vytúžená poloha na štyroch vraj neprichádza do úvahy. Dieťa v nej nepostupuje kvôli jazve nižšie. To bola pre mňa rana pod pás. Keď som ležala a prišla kontrakcia, vystrelilo ma bolesťou z postele. PA aj Ivan mi dohovárali, no ja som tam trpela, nedokázala som ležať, „potrebujem sa prehnúť, dať sa na štyri a tak ma to nebolí„. Áno, viem, že keď to bolí tak to znamená, že dieťa postupuje…. ale, kto vyhľadáva bolesť a dobrovoľne v nej ostáva. To mi prosto hlava a moje racio nedovoľovalo….

Vrchol

Už som tam naozaj nedokázala vydržať. Prvá doba pôrodná začínala naberať na obrátkach. Alebo sa už blížila ku koncu? Musela som ísť na záchod. Tam som pobudla nejaký čas a čistila sa. Bolesti začínali byť neskutočné. Rozplakala som sa. Toto nie je normálne. Takúto bolesť jeden človek nezvládne. Začínala som byť zúfalá. „Prečo si toto žena dobrovoľne vyberie? A ešte sa v deviatom mesiaci na to začne tešiť.“

Prosila som Ivana aby to skončilo. Plakala som, že nevládzem. On mi na to hovoril, že už sme skoro na konci, už je bábätko skoro von. Plakala som a prosila, nech ma teda radšej uspia, že to nezvládnem. Spravia mi sekciu a tá bolesť skončí. Pozrel sa mi do očí „Miška, takto sme to chceli, ty to zvládneš, porodíš, zvládneme to spolu, som tu pri tebe“.

Vedela som, že to príde. Pripravovala som ho na to týždne. Budem veľa plakať a budem sa aj vzdávať. On tam bol na to aby bol podpora. Aby ma povzbudzoval a dodával mi silu. Hladkal ma, masíroval kríže, dával mi piť, podával balzam na pery… Bez neho by som to nezvládla a veľmi som za neho vďačná. Prvá doba pôrodná vrcholila a on bol ten, čo odviedol najlepšiu prácu. Bol mojou oporou a viem, že keby tam so mnou nebol, z pôrodu by som nemala také nádherné spomienky. Je to náš zážitok. Pôrod sme zvládli spoločne. Presne tak ako sme stvorili malého človeka, tak sme ho aj priviedli na svet. Spolu.

Chceš ďalšie pokračovanie? Prihlás sa na odber

Pridaj sa do našej komunity, zadaj sem svoj e-mail a dozvieš sa novinky ako prvá/ý.
V maily dostaneš napríklad aj heslá ku článkom alebo ku prémiovej časti PotterKomunita.

Ak heslo už máš, môžeš si vyplniť PotterKvíz alebo čítaj ďalšiu časť pôrodného denníku – Som dvojmama! Druhá doba pôrodná – časť 6.