SOM DVOJMAMA! Smer pôrodnica – ČASŤ 4.

Úprimne vám poviem, na tej lavičke som si vôbec nedovolila ešte dúfať, že dnes je ten deň. Len som sa smiala a nechala sa viest Ivanom a jeho vtípkami. No už som cítila, že sedenie mi nerobí dobre. Potrebovala som pohyb a tak som poprosila Zúbka, aby sme pomaly išli za Katkou na masáž. Kým sme tam prišli, párkrát som musela zastať a predýchať vlny, ktoré prichádzali. Stále som to však nebrala vážne. Nebrala som to vážne, ani keď sa ma Katka spýtala, či je to už tu. Stále som neverila. No k masáži sme sa nedostali. Nedokázala som ležať. Potrebovala som stáť, hýbať sa a keď prišla vlna, ponoriť sa do seba a predýchať si. Keď Katka vyslovila slovo “pôrodnica”, stále som si to nepripúšťala.

A potom to prišlo. Rozplakala som sa. Pustila som emócie a vyslovila moje obavy. Čo ak to stále nie je ono a my tam opäť prídeme zbytočne? 

Vyrážame do pôrodnice 

“Ver svojmu telu. Čo najhoršie sa môže stať, aj keby to nebolo ono?” Keď som sa vyplakala, ostalo mi oveľa lepšie. Až v mojej dospelosti začínam chápať slovné spojenie “plač lieči”. Katka zavolala Ivana a poslala ho pre auto. “Nie netreba, pôjdem s ním. Prejdem sa”. Katka na mňa pozrela a krútila hlavou “Miška, toto už nie je na prechádzku”. A tak Ivan odišiel. My sme sa rozprávali a ja som predýchavala kontrakcie, ktoré začínali byť silnejšie a mne prestávalo byť do smiechu. 

V jednej chvíli som pocítila paniku. Potrebujem Ivana pri sebe, keď tu nie je, cítim sa sama. Kde je tak dlho s tým autom? Došľaka! Auto! Veď ja v tom aute nebudem môcť chodiť. No už bolo neskoro ísť do Vyškova pešo 🤪. Konečne prišiel, nasadla som do auta a modlila sa, aby tá cesta netrvala dlho. Srandy Ivana neopúšťali ani v aute a mne bolo zas trochu lepšie. V meste sme vychytali všetky červené a smiali sme sa, že v meste sú tri nemocnice, ja rodím a aj tak odchádzame z mesta. Potom na mňa vážne pozrel a spýtal sa ma, či som si istá tou cestou. Keď som mu opäť raz povedala, že radšej porodím s ním v aute ako by som ostala tu, vyšli sme na diaľnicu.

Potom som trochu zapochybovala, či ma ozaj nechce odrodiť sám, keď som videla na tachometri číslovku 105. Keď som začala fučať a počas kontrakcie byť hlučnejšia asi pochopil koľká bije a konečne na to dupol. Asi v polovici cesty som to už nevedela po sediačky vpredu vydržať a medzi vlnami som si presadla dozadu. No presadla je na moju polohu zlý výraz – odhodila som totiž svoju zodpovednosť a na zadných sedadlách som sa dala na štyri. Lakťami som sa opierala o detskú sedačku, do ktorej som si dala vankúš a v tejto polohe som ostala spokojne až do Vyškova. Dokonca som si takto dokázala aj spievať 😀 .

Pôrodnica 

Keď prídete do pôrodnice vo Vyškove, parkovanie na 30minút máte zdarma. Pri nemocnici je niekoľko parkovísk, kde platiť nemusíte vôbec. My sme mali jedno “naše”, kde sme nechávali auto vždy, keď sme prišli na poradňu a odtiaľ sa dalo jednoducho cez bráničku prejsť hneď k pôrodnici. Aj teraz som povedala Zúbkovi, nech tam zaparkuje. Už som nechcela, aby ma nechával samú, kým pôjde preparkovať. 

Prišli sme na parkovisko a bráničku som videla zavretú. Ivko vystúpil a vrátil sa s informáciu, že je zamknutá. Oukej, rozhodnutie prišlo automaticky. Niekoľko minút budem na to sama. Bude to fajn. Zvládnem to. Nebude preč dlho. A ja neporodím, kým sa vráti. Aj keď… teraz si vravím, že s jeho meškaním nechápem, ako som si mohla byť taká istá 😀 . Vošli sme teda autom do areálu, ja som zistila, že výstup z auta a zmena polohy nie sú vôbec jednoduché. Chcela som v polohe na štyroch ostať a nehýbať sa.

No nemohla som rodiť na parkovisku, že hej… predýchala som ešte jednu kontrakciu a s frekvenciou každé štyri minúty sme vstúpili o 19.25 do pôrodnice, kde sa to malo celé udiať. Mysľou mi prebehlo, že keď pôjdem týmito dverami von, už budeme štyria.