Ťažké rozhodnutia
Je to tu. Po dlhých úvahách a ťažkom opúšťaní sa (v prvom článku z tejto série 😀 ) som sa trochu pozbierala a s Ivanom sme sa teda rozhodli, že predáme náš milovaný bytík a presťahujeme sa do domu. Úprimne, mám z toho obrovský strach. Nikdy som v dome nebývala a nikdy som si ani nemyslela, že raz budem. Jasné, vždy som si vravela, že „keď budem veľká, budem mať obrovskú obývačku, presklenné steny a východ na terasu cez posúvne dvere“. Alebo, že „raz budem mať americkú chladničku a podlahové kúrenie“, pretože mám furt studené nohy a naivne si myslím, že podlahové kúrenie pomôže. No nikdy by som si nepomyslela, že JA naozaj budem bývať v dome. A ZAS na dedine.
Život na dedine
Som mestský tvor. Keď sme s našimi bývali na dedine, nenávidela som to tam. Síce sme bývali v bytovke no aj tak to bolo príšerné 😀 . Prečo? Netuším! 😀 Jednoducho som nemala rada tie dedinské reči, ten poľnohospodársky smrad… Aha, okej, tak teda možno tuším 😀 . A najhoršie bolo, byť odkázaná na rodičov keď som niekam chcela ísť, poprípade na autobusy, ktoré chodili sporadicky. Možno už tam som si vybudovala odpor k hromadnej doprave. 😀 Viete, ja nie som moc dochvíľny človek a meškanie síce neznášam, no čakanie ešte viac. A to obstávanie na zastávke bolo príšerné, takže som radšej chodila tak, že som musela často utekať. A často mi to nepomohlo 😀 Ťažko je to so mnou… a teraz sa to má zopakovať…
Som plná očakávaní. Naozaj neviem či a ako to zvládnem :D. Ale celkom sa na tej predstave bavím. Neviem vysvetliť prečo mi je tak vtipne z toho. Teda, UŽ (konečne) mi je vtipno a prestala som nariekať. A už sa aj teším. A asi sa najviac teším z toho, ako sa Ivan teší. Pretože prelomil moje razantné NIE. A bude mať záhradu. Môže si sadiť stromčeky a kosiť trávnik. 😀 No vtipne mi je keď si to takto predstavím 😀 . Len dúfam, že moje mestské ja, nebude chcieť zaškrtiť to jeho dedinské :D. No ale aký bol prešibaný, keď to moje NIE lámal! Nasľuboval mi hory-doly… A ako som si myslela, aké to bude ťažké a že to nedokáže splniť! Csa! Ako som sa len mýlila!
Bitky a vojny
Bude aj podlahové kúrenie (čo som samozrejme zistila, aj keď neskoro, že to už je vlastne štandard v nových domoch 😀 ), americká chladnička (aj keď vlastne tú chcel asi viac Ivan kvôli dávkovaču ľadu 😀 ). Prešibanec prešibaný to je! Tváril sa ako mi na veľa sľubuje tieto veci a pritom to vôbec nebolelo 😀 A bude aj terasa. Inak… terasa. To bol tiež boj. Keď som sa dozvedela, že mi môj manžel nechce dovoliť fajčenie na terase.
Áno fajčím. Áno ničím si zdravie. Áno uvedomujem si, že je to zlozvyk, áno bozkávať sa so ženou, ktorá fajčí je ako olizovať popolník….viem viem… prosím preskočme tieto reči a poďme rovno k veci. Fajčenie na balkóne mám zakázané. Ivanom. Pretože Zúbkovi vadí, keď niekto fajčí na okne/balkóne a my máme otvorené okno a on to musí dýchať. Takže mi zakázal fajčiť na balkóne lebo je ohľaduplný k susedom. Osobne si myslím, že hlavne preto, aby tam mohol mať vykvačkané tie jeho smraduchy, ale ok. No a keď sme riešili terasu, tak z neho vypadlo, že fajčiť budem chodievať za bráničku. 😀 😀 Ha! žiadne také. Bol to dlhý a vyčerpávajúci boj ale vyhrala som! Začala som sa vyhrážať, že sa teda nepresťahujeme. Tiež som prešibaná a tento argument zabral zázračne 😀 .
Budeme sa sťahovať
Po naozaj dlhých prebdených nociach a našich malých slovných bitkách sme sa už naisto rozhodli, že teda ideme do toho a presťahujeme sa. Teda, ja som sa rozhodla. Ivan je rozhodnutý a zároveň šťastný ako blcha už dávno. Ten keby „nemusel“ do bytu by ani nešiel. Ja som stále váhala a pri pomyslení, že opustím náš milovaný byt som revala ako decko. Ale už je lepšie. Už pri tej myšlienke neplačem. 😀 Stále ma ešte niekedy prepadnú zlé myšlienky a pochybnosti, no už som aspoň trošku vyrovnaná a pripravená na to, „čo sa má stať, stane sa“.
Ako napríklad to, že sme konečne našli dom, ktorý sa nám páči, ktorý spĺňa väčšinu našich požiadaviek a teda padlo rozhodnutie, že ho chceme a ideme zložiť zálohu. Nakoniec sa však ukázalo, že naše „šťastie“ na maklérov nás neopustilo a zas sme narazili na ďalšieho idiota. Aj som rozmýšľala, že pridám slovo „s prepáčením“ ale nepridám. Pretože on bol čistý idiot. A Klamár. A verím, že mu všetko karma vráti. Ale kašlať na neho. Takže o dom sme „prišli“. Ale to nič. Niekde na nás čaká predsa ten náš 🙂 A mala som pravdu. Čakal. Našli sme ho. Ale o tom už nabudúce 🙂