Už má mesiac!

Je neuveriteľné, ako ten čas rýchlo beží. Len pred pár dňami som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne zbavím toho obrieho brucha a pospím si bez toho, aby som sa musela zobudiť na to, že sa chcem obrátiť v posteli. Nevedela som, kedy už konečne skončí tá moja tretia tretina a ja uvidím naše malé Zúbčatko. A dnes, tá malá bytosť, ktorú som v tom bruchu mala, už má mesiac!

21. November. To je dátum, ktorý totálne zmenil môj život. Už mesiac som mamou. Pred mesiacom som prežila svoj najbolestnejší deň v živote. Ešte celkom nie som pripravená hovoriť o tom dni, nakoľko vždy, keď si naň spomeniem, sa mi hrnú slzy do očí. A nie sú to práve slzy šťastia, či dojatia. Aj keď, je pravda, že by som ten deň pre Karolínu absolvovala aj keby som vedela, čo ma čaká. Verím, že raz budem okej a napíšem aj o tom…

Dnes je však tento článok o niečom inom. Je o tom, že naša dcéra už má mesiac, už mesiac nám robí radosť, už mesiac som naplnená takou láskou, že vždy keď sa na ňu pozriem som dojatá. Už mesiac sa mi mozog nezastavil, lebo premýšľam, či to čo robím, robím správne. Je o našom spoločnom prežitom prvom mesiaci a o nej 🙂

Prvé dni v nemocnici

Už v nemocnici som pochopila, že našej Karolíne budú stačiť tri veci. Mlieko, mojkanie a čerstvý vzduch. Keď mala toto, bola to najspokojnejšie bábätko na oddelení. Ostatné deti tam mohli plakať, sestričky rozprávať a zapaľovať svetlá o piatej ráno, či jej kľavá mama zhodiť obed na zem – ona si spokojne spinkala. Akonáhle ale bolo na izbe príliš teplo alebo bolo bruško prázdne, prebudila sa v nej Mandragora a začala vrešťať tak, že by nejeden z toho odpadol. Situácie sa však vždy dali ľahko vyriešiť a nikdy ten vreskot netrval dlho.

Samozrejme, najlepšie sa jej spalo, keď prišla nejaká návšteva a šli sme na chodbu. Tam bolo čerstvého vzduchu na rozdávanie a tak si spokojne chrapkala pod dekou aj keď sa s ňou ľudia fotili a ochkali nad ňou aká je rozkošná. Svoju nevôľu ukázala len na sekundu, keď som jej na hlavu dávala čiapku. S tou nie sú veľké kamošky dodnes, ale verím, že si nájdu spoločnú reč. Čoskoro.

A sme doma!

Domov nás pustili relatívne rýchlo. Vlastne asi dosť rýchlo, pretože veľa ľudí bolo prekvapených, že tak skoro. Dokonca aj ja som bola, ale milo, lebo ja nemocnice moc neobľubujem. Aj keď je pravda, že ten full servis mi doma dosť chýba😂. Jedlo až na izbu, nemusela som starať čo, kedy a ako uvariť… proste to len prišlo a odišlo. Žiadna starosť ani s riadmi. Je pravda, že nie vždy sa to dalo jesť ale – darovanému koňovi na zuby nepozeraj!

Prvé dni doma to bolo o tom istom, ako v nemocnici. Stačila suchá plienka, plné bruško a mojkanie. No po prvom týždni získala presvedčenie, že spánok len do siedmej, max. do pol ôsmej stačí. A potom už musí nastať tuľkanie sa. Poprípade iná zábavka. Najlepšie počúvať hudbu. Zúbok z tej rannej hodiny moc nadšený nebol, lebo ak sa nejedná o prácu alebo hokej, nie je ochotný vstať skôr ako o deviatej. Človek by si myslel, že vlastné dieťa je prednejšie ako hokej, ale nie… on sa pokúša prehovárať ju, aby ešte dve-tri hodinky potiahla. Čo vám poviem…chlapi nevďační😂.

Karolína

Alebo Lina, Krpatá, Mandragorka, Fiona, Bubka, Bábo, Bábatko či Bábenko. Hej málo má tých prezývok. A každý deň sa doma objaví ďalšia. Na jednu som však alergická – Kaja 🙈 . Neviem prečo, kedy ani ako sa táto alergia u mňa zjavila ale mám chuť prerušiť všetky kontakty s človekom, ktorý ju tak nazve.

Aj po mesiaci je pre mňa to najlepšie bábenko, aké sme si mohli priať. Smejeme sa, pretože keď nám priatelia a známi hovorili, že si máme ešte tamto, hento aj ono užívať, lebo keď príde dieťa už to nepôjde, hovorili sme, že my sme si dobré dieťa objednali a pôjde to aj s ním. A evidentne, naozaj sme (klop klop klop) dobre objednali, lebo je úžasná. Nehovorím, má svoje dni, kedy je všetko na hovno a nič sa jej nepáči a jediné, na čo má chuť je vrešťať. Ale povedzme si, kto také dni nemá?😂. Za tento mesiac bolo takých dní našťastie len pár. Na moje nešťastie, bol v tie dni Zúbok v práci, čiže som si ich pekne-krásne vyžrala sama 🙈 .

No ako správna vyhormónovaná mama-prvorodička musím skonštatovať, že tento mesiac bol ten najvyláskovanejší, aký som doteraz zažila. Nie len že mi ide srdce puknúť od citov keď sa na ňu pozerám, ale to, čo sa vo mne odohráva, keď ich vidím mojkať sa so Zúbkom… slovami to neviem opísať. No mesiac je ešte asi veľmi krátka doba, aby mi slzy netiekli od dojatia. <3

Jej prvé:

Pokračovanie článku – 2. mesiac