Zvláda chlap obliekanie lepšie ako prebaľovanie?

Predstavovala som si, že to bude ako vo filme. Viete, taká tá scéna, kde dvaja milujúci sa rodičia nedočkavo nakupujú a zháňajú to najroztomilejšie oblečenie pre svoje bábätko. Žena dojatá, so slzami v očiach, ukazuje mužovi malé dupačky a body a nevie sa rozhodnúť, že ktoré – a on sa na ňu s láskou pozerá a povie, že všetky!

No. Tak presne takto to u nás nebolo . Naša prvá “rodičovská hádka” bola… Teda nebola, lebo to vlastne hádka nebola. U nás sú to proste moje samonás*ry a Zúbkove nechápačky. Takže ja som sa fajnovo, tak tehotensky (takže tak naozaj hystericky) nasr…hnevala, lebo ja som sa snažila vybrať tie najlepšie, najkrajšie a najpohodlnejšie dupačky. A on?! On tam otrávene stál, pozeral a podupkával nohou. Jasne som na ňom videla, ako chce byť úplne niekde inde. A presne som vedela, kde! Na jeho milovanom hokeji.

Najdôležitejšia je komunikácia

Keď prišiel po hokeji domov, stále som bola naštvaná. Lebo som k tomu bola ešte aj hladná . Takže ma najskôr podplatil pizzou a potom sa vedľa mňa posadil a spýtal sa, aký je problém. A tak som spustila. Ako mi ničí radosť. Ako so mnou nič nevyberá. Ako mám pocit, že na to kašle a že sa teším len ja. Že som si predstavovala, že budeme takéto veci riešiť spolu. Že budeme spolu vyberať a vymýšľať a zháňať…

A na moje prekvapenie spustil aj on. Že on nevie, čo treba, kedy bude treba a koľko bude treba. Vtedy sa všetky moje tehotenské hormóny vzbúrili a ja som mala chuť kričať: “A JA TO MÁM VEDIEŤ?!” Neviem, ako sa mi podarilo sa nadýchnuť a v pokoji mu vysvetliť, že ani ja NEVIEM. Tiež nemám žiadne dieťa, tiež je toto moje prvé a tiež neviem o nič viac ako on. Len som si myslela, že v tom budeme spolu a budeme na to dvaja. Tak, ako mi to hovoril na začiatku. Že to spolu zvládneme. A že spolu sa budeme tešiť a pripravovať sa na NAŠE dieťa. 

Nie je body ako body

A vtedy pochopil. Teda buď pochopil a naozaj ho to zaujíma, alebo sa tak aspoň tvári. Tak či onak, robí to dobre a ja som spokojná. Raz sme boli v obchode a pýtala som sa ho na bodyčka. Že KTORÉ? “Čo myslíš, ktoré bude lepšie?“

On na mňa pozrel a v očiach som videla tú beznádej: “Veď vyzerajú rovnako.” “Ale nie sú. Pozri! Toto sa zapína takto a toto tu.” “Uhm, jasné. Rozumiem.” Nie. Nerozumel. Porozumel, až keď sa Zúbčatko narodilo. Až keď ju oblieka, začína chápať. Že keď neodopne tú gombičku na krku, tak dieťa bude revať. Alebo, že keď jej oblečie malé dupačky na spanie, tak dieťa nezaspí a bude mrnčať celú noc a on sa nevyspí.

Najobľúbenejší kúsok v šatníku

Keď niekam ideme a ja pre malú nepripravím Zúbkove najobľúbenejšie (rozumej najľahšie obliekajúce) oblečenie, naše doťahovanie vyzerá asi nejako takto: “Nemôžeš jej pripraviť také to body na zavinovanie? Karolína ho má najradšej.“ Nemôžem popierať, že ho má naozaj rada, ale všímate to? Neprizná, že on s tým má najmenej roboty. “Nie, nemôžem. Je to v praní,” klamem. Nech sa len pekne potrápi. “Joj, mali sme takých kúpiť viac.” Joj, škoda, že nebol taký ochotný aj v tom obchode. “Áno? Veď si hovoril, že ti to je jedno.”  Škodoradosť, najlepšia radosť. Počujem ho niečo si hundrať .

“A Miška? Prosím, nemohla by si vybrať iný svetrík? Vieš, kým ja zapnem všetky tie gombíky, je jej teplo a plače…” “A nebolo by pre vás jednoduchšie otvoriť okno ako pre mňa meniť outfit kvôli tomu, že ty si pomalý v zapínaní gombíkov?” Och či som zlá. No pod váhou jeho psieho pohľadu pookrejem a mením svetrík. Aj body  . Som mäkkota. Škoda, že som sa musela pozerať na to prevracanie očí, keď som jej ten svetrík na zips kupovala, však. Zrazu mu je dobrý 🤦‍♀️.

Nie je plienka ako plienka

Je pravda, že aj malej je v tom bavlnenom zavinovacom (ak je to správny názov ) najpohodlnejšie. Pekne jej drží na plieckach a nemá výstrih ako slečna na Slovnaftskej. No či body na prevliekanie cez hlavu, alebo na gombičky, neuchráni ho nič, keď Zúbok proste ZABUDNE dieťa prebaliť šesť hodín. “Prečo si ju akože neprebalil?”

“Nooo vieš, ona neplakala a mne to ani nenapadlo,” dieťa mokré až po lopatky. 🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️ “Aha! Pozri! Veď tam nie je ani modrý pásik! ” Víťazoslávne skríkol Zúbok. Asi teda usúdil, že to vlastne nie je jeho vina.“Ivko, tieto plienky nemajú pásik. Veď tu nie je ani ten žltý, ako môžeš čakať modrý?!” “Prečo nemajú pásik??? A to akože ako mám vedieť, že ju treba prebaliť???” On sa normálne snaží tú vinu zhodiť na plienky 🤦‍♀️ 🤦‍♀️.

“Lebo to nie sú tie Pampersky, čo kupujeme, to sú plienky z darčekového koša, čo sme dostali…🤦‍♀️” Nechápavý výraz strieda zdesenie. Pochopenie. Šok. Zamyslenie. Evidentne sa v ňom momentálne odohráva boj plienky zadarmo verzus prebaľovacie schopnosti. A prišiel víťazoslávny úsmev. Isto vymyslel nejakú super taktiku, s ktorou bude nadmieru spokojný a hrdý na seba, aký je on šikovný.  “No tak prosím ťa, tie používaj, keď nie som doma. Mne sa tie s pásikom pozdávajú viac.” 

Aj som mala chuť sa ho spýtať, či tie s pásikom naňho budú pískať, keď ich bude treba vymeniť, lebo predpokladám, že sa za tých šesť hodín ani raz nepozrel, či sa pásik zmenil na modrý alebo nie. Keďže ONA NEPLAKALA. No ale mierumilovne som prikývla, ukázala na šuplík, kde tie plienky nájde a oznámila mu, že tú pohromu teda rieši on. Ja si zaslúžim kávu.

———-

Tento článok vyšiel s podporou Pampers