Sklamanie aneb ovladnutí strachom

Hej, aj ja cítim sklamanie. Poplakala som si, opustila som sa, nahnevala som sa, ale rozhodla som sa že sa nevzdám. Nedovolím im aby ma zlomili. Presne o to im ide. To nočné vyhlásenie, ktoré ani to jedno jediné prvé si výherca nenechal pre seba ma v tom utvrdilo. Vláda hnevu a strachu dlho nevydrží. My vydržíme dlhšie. Pretože naše hodnoty stoja na pevných morálnych základoch.

Nemôžeme im nechať voľné pole, nemôžeme im nechať túto krajinu len preto, lebo sme sklamaní, nemáme žalúdky sa na toto dívať, naše chrbtové kosti nám nedovoľujú znížiť sa na ich úroveň. Rada by som napísala niečo iné no pravda je taká, že ľuďom, ktorí ktorí volili nášho budúceho prezidenta nerozumiem.

„Ja to nesledujem“

Chápem, že ľudí unavuje politika, rozumiem že chcú pokoj a mier, rozumiem že ich nebavia hádky. To nebaví predsa ani nás, čo sme ho nevolili. Práve preto sme ho nevolili. Nerozumiem prečo týmto ľuďom nevadí korupcia, prečo im nevadia klamstvá, papalášstvo, prečo im nevadí netransparentnosť, prečo im nevadí rodinkárstvo, hanlivé slová k iným ľuďom, k novinárom, prečo im nevadí že vyvolávajú polarizáciu, strach, hnev, že posúvajú hranice normálnosti, že normalizujú vyhrážanie, hanlivé slová, že legitimizujú extrémizmus. Tomuto naozaj nerozumiem.

Hlavou chápem, že sa ľudia nezaujímajú, a že veľa ľudí o tom asi ani nevedia, pretože niektorí nosia príliš premyslené, príliš drahé masky, ktorými dokážu poprieť a oklamať aj samých seba. Možno by sme mali byť radi, že Slovensko je taká progresívna krajina, kde po žene prezidentke máme prezidenta vlastne z menšiny, len škoda je, že niektorí to nevidia. Srdcom to však necítim a stojím na úplne inom mieste. A je mi to úprimne ľúto.

Odísť nie je (jednoduché) riešenie

Viete, nedivím sa ľuďom, ktorí si povedali, že balia kufre. Ale ja odmietam kvôli zlým ľuďom, ktorí majú potrebu zastrašovať nás, vyhrážať sa nám a klamať nás, začínať niekde odznova ako cudzinci bez domova, bez koreňov, bez priateľov a bez rodiny. Odísť niekam preč nie je také jednoduché ako sa zdá, aj keď všetci hovoríme že je čas sa odsťahovať. Toto je stále naša krajina. Náš domov. Nechcem im ho darovať tým, že sa vzdám a budem ticho. Nezabúdajme že viac ako jeden milión hlasov nie je málo. Je to viac hlasov s akým počtom vyhrala minule prezidentka Čaputová. Teraz to síce na víťazstvo nestačilo, ale je to neuveriteľná podpora a ja verím, že to malo svoj význam.

Musím priznať že mám strach. Naozaj si neviem predstaviť čo sa teraz bude diať. Myslím, že mnohí si neuvedomujú dôsledky, ktoré to prinesie. Nie všetci si môžeme dovoliť kúpiť byt v Dubaji a odísť so svojimi drahými kabelkami a luxusným životom. Budeme sa musieť vyrovnať s únosom štátu, s úpadkom morálky, s hanbou v zahraničí. Ostáva mi len dúfať, že teraz naozaj ľudia uvidia ich pravú tvár a zistia, ako sa pomýlili. My sa musíme držať a nenechať sa úplne znechutiť. Máme právo byť sklamaní, ale nenechajme sa zlomiť. Neuľahčime im to. Je za čo bojovať.