Čo ma za desať mesiacov naučili dve deti
Dnes sme spolu už desať mesiacov. Desať mesiacov som dvojmama, desať mesiacov sme štyria. Už prešlo desať mesiacov, odkedy mi môj syn vyliečil pôrodné traumy. A ja som si uvedomila pár dôležitých vecí. Prvá a najdôležitejšia – nedokážem vychovávať druhé dieťa rovnako ako prvé. Zatiaľ čo pre ňu som mala nekonečno času, pre neho mám len polovicu z toho. Je pravda, že láska sa znásobí, no čas ostáva stále rovnaký. Stále tých istých 24 hodín. Menej spánku, menej trpezlivosti. Viac slov ako „počkaj“ alebo „za chvíľku, ešte toto“.
Druhé dieťa neviem vychovávať ako to prvé
Zatiaľ čo Zúbčatko telku nepoznalo, až kým sme s Ivkom nechytili v jej 15. mesiacoch chorobu na C a nevedeli sme poriadne žiť, bolelo nás aj žmurkanie, druhé dieťa telku pozná vlastne odjakživa. Aj keď sa ju stále snažím udržiavať v nejakých hraniciach, dohody ako „počas inhalovania či fénovania“ tu sú a vtedy telku vníma aj on.
Tak isto aj zavádzanie jedla. Minule, napríklad, Zúbčatko zaviedlo bračekovi oškvarkový pagáč 😂. Prišla s úsmevom za mnou, hrdá sama na seba, ako sa podelila. LEBO CHCELA. Preto z toho mala takú radosť. A ja som chcela mať tiež radosť. No to bol presne ten moment, kedy som si uvedomila, že tentokrát to bude zas iné. Aj keď už viem, čo zhruba očakávať, bude to iné. A je to v poriadku. Prišli ma učiť. Prijímam to a ďakujem.
Krásne momenty
Materstvo prináša krásne okamihy. Napríklad keď hrdo hovorí “to je môj chlapček!” Keď majetnícky kričí “to je môj brat!!!” Keď sa zobudia a pozdraví ho na dobré ráno, alebo keď sa opýta, či ide na výlet s nami. Keď mu podá hračku, ktorú vidí, že si pýta. Aj keď spolu papajú, učia sa deliť. Keď sa s ním hrá, objíma ho a pusinkuje. Moje srdce vtedy ide explodovať od lásky.
Zároveň aj náročné okamihy
Robila som čo sa dalo, aby Zúbčatko nepocítila extra zmeny. Ale musela som si priznať ďalší fakt, že aj keby som sa na hlavu postavila, nedá sa to. A tak isto sa nedá ešte jedna vec. Nech sa akokoľvek snažím, v neustráženej chvíli napríklad večernej únavy alebo extrémneho sklamania príde jej nechuť zo súrodenca. On ju miluje najviac na svete. Vidím ako sa na ňu pozerá, ako znáša aj tie najhrubšie dotyky od nej. Ako po nej opakuje. Ako sa mu rozžiari tvar keď ju zbadá.
A mňa pichá pri srdci keď v hneve Zúbčatko zakričí “nechaj ma, nechcem byť s tebou! Nelúbim ťa!!” Všetky sily ma stojí zachovať si mimiku presne takú ako sekundu pred tými slovami. Keď sa na mňa otočí s očkami, ktoré sú plné emócií a čaká na moju reakciu. V hĺbke duše možno vie, že to čo hovorí, nie je presne to, čo cíti. Možno tuší, že to nevie presne pomenovať a čaká čo na to poviem. A ja len prikývnem, “to je v poriadku, teraz to tak cítiš, lebo sa chceš hrať sama. Môžeme mu povedať, braček, teraz ma nechaj, chcem si stavať vežu sama”. A jej padne kameň z tých maličkých pliec. Lebo bola práve pochopená.
No nekončí to týmto prijatím. Keď sa zodvihnete z hernej podložky, s ním na rukách a ona tam ostáva sama, nie je to to, čo chcela. Chcela byť sama. Ale sama bez brata, nie sama sama, bez mamy, ktorá odišla s tým krpcom na rukách. Čo by mohlo prísť potom? Výbuch? Hnevu či plaču? Sklamania či žiarlivosti? Keď bola chorá a stala sa podobná situácia, prišlo to, čo som očakávala už dlhšie. Mala teplotu, bolo jej ťažko a mňa volal jej brat. „Mamika? Môžeme ho odniesť iným detičkám?“ Chcela byť so mnou, nechcela aby som ja bola s niekým iným. A podarovať bračeka iným detičkám, ako to robíme s hračkami, jej prišlo ako najlepší nápad.
Ktoré dieťa ľúbiš viac?
„Mamika, ľúbiš aj mňa aj bračeka?“ Myslela som si, že táto otázka príde až ooveľa neskôr. Ale už párkrát padla v rôznych obmenách. Tretia vec, ktorú som si uvedomila za tých desať mesiacov je fakt, že sa nedá povedať, ktoré dieťa matka ľúbi viac. Našťastie, pretože ako jednomatka som sa toho veľmi bála. Čo keď to druhé dieťa nebudem tak ľúbiť, ako to prvé? Aj vy ste si dávali alebo dávate túto otázku, že? 🙂
Každé dieťa ľúbim inak. Každé dieťa, potrebuje ľúbiť inak. Staršia dcéra aj mladší syn potrebujú inú lásku. A aj keď sa to v ich veku ešte nedá určiť, s určitosťou viem, že obaja nebudú mať jazyk lásky rovnaký. Ani ich potreby nie sú rovnaké. Obaja ma potrebujú, obaja chcú lásku a pozornosť, no nie rovnako. A je to v poriadku.
