Zmena je život

Je utorok, niečo po pol siedmej večer. Prišla som z roboty a dostala som chuť na chvíľu ticha. Zasvietila som si vianočný stromček, sviečku a všetky ostatné svetielka v obývačke (áno, stále máme vianočnú výzdobu aj keď je už polka Januára za nami. Nuž, ešte som nebola pripravená sa jej vzdať). Hodila som na zem deku a ľahla som si. Ivan išiel na nočnú, takže som doma len s našimi šelmami. Lilla si radšej vybrala na spanie papier pod stromčekom, ktorý v sebe ukrýva oneskorený darček. Teodor si priľahol ku mne. On má vždy zvláštnu schopnosť zvaliť sa vedľa mňa tak, aby ma tým jeho chlpatým chvostom švacol rovno po tvári.

Ležím na zemi a premýšľam, koľko sa toho od posledných Vianoc zmenilo. A koľko sa toho do ďalších Vianoc zmení. Som trochu melancholická, pretože je dosť pravdepodobné, že na ďalšie Vianoce tu už nebudeme. Myslím v byte. Už veľa blogov som mala takto rozpísaných, kde sa opúšťam nad tým, že sa pravdepodobne budeme sťahovať. Neviem ktoré z nich zverejním a ktoré nie ale jedno viem isto – tento byt mi bude neskutočne chýbať! Aj keď vždy, keď môžem ráno dlhšie spať začne zavíjať pes a volať svojho pána. Aj keď vždy v piatok ráno prídu smetiari a robia taký rámus, že by zobudili mŕtveho. Aj keď som si nesadla so susedou a som najradšej, keď ju nevidím…

S týmto bytom sú spojené úžasné spomienky!

Napríklad, keď sme navrhovali kuchyňu. Vedela som, že skrinky sú veľké 60cm a tak som vymýšľala a plánovala čo a kam. Keď som to už konečne mala, bola som do toho taká zažratá, že som hneď potrebovala všetko zreferovať Ivanovi. Takže som si ho postavila do stredu miestnosti a začala som mu to vizualizovať. „Tu taká skrinka, tu taká skrinka a tu chladnička!“ „A to sa nám všetko zmestí?“ „Jasné! kukni, meter a meter je 120 plus chladnička 180. “ Keď sa ma prvý krát opýtal „ako???“ nezachytila som ten výsmevný tón. Dokonca som mu to zopakovala, reku, nepočul ma. Na druhé „ako????“ som už mierne naštartovaná začala rozprávať ako pre dementa aj s poriadnou artikuláciou! Na tretie „AKO?????“, keď už naozaj mal ten hnusný škodoradostný úškrn na tvári som si už neodpustila poznámku typu „čomu akože nerozumieš?!“ Dodnes si nedá vysvetliť že VIEM, že meter nemá 60cm ale jednoducho som si slovné spojenie „šesťdesiat centimetrov“ skrátila na „meter“ a jemu som to zabudla povedať 🙂

Je to náš prvý spoločný domov. Prerobili sme si ho od základov. Škrabali sme omietky, murovali priečky. Pokladali sme podlahy, maľovali steny. Snažili sme sa prežiť v hrozných podmienkach bez kuchyne, postele či čerstvého vzduchu keď sme tu mali hotové stavenisko. Ako alergik na prach som nebola nadšená ale teraz na to len s úsmevom spomínam. Zo začiatku sme tu žili s otrasným nábytkom pretože na nový sme nemali. Dokonca bez umývačky riadu čo si teraz už ani neviem predstaviť! 🙂 Postupom času sme si to tu zariaďovali podľa našich predstáv a teraz, keď už skoro všetko máme, ideme preč. Paradox 🙂

Niečo pekné končí a niečo úžasné začína

Je mi do plaču, keď si teraz predstavím, že sa sem už nebudem môcť vrátiť. Že už nebudeme mať piate Vianoce v tejto obývačke. Už nebudem môcť písať blog v izbe kde ma Ivan požiadal o ruku. Už nebudem môcť sedieť na balkóne a kochať sa tou úžasnou scenériou keď zapadá slnko. Už nebudem počúvať gitarovú melódiu z poschodia nad nami. Všade kam sa pozriem vidím našu ruku…náš domov už nebude náš…

Uvedomujem si, že nás asi čaká niečo nové, niečo možno ešte krajšie. Samozrejme, nikto ma nenúti ísť preč, no jednoducho sa aj z týchto pocitov potrebujem vypísať. Pospomínať, zrekapitulovať. Mám ho totiž naozaj veľmi rada. Spomínam ako sme sem prišli prvý krát na obhliadku. Bola to láska na prvý pohľad a naozaj som si myslela, že tu budeme vychovávať naše deti. No čas ukázal, že TU to pravdepodobne nebude. Ešte zatiaľ nevieme kde presne to bude, no dohodli sme sa, že by bolo fajn keby to bolo v dome. Uvidíme, čo ešte dopadne úplne inak ako som si vymysleli a možno, celé toto „opúšťanie“ bolo zbytočné, a my ostaneme tu. Aj keď, dosť som sa už namotala na vyhrievané podlahy, tak uvidíme čo nám čas prinesie 🙂