Bábätko a naša 2. tretina

Tak. Prvé tri mesiace tehotenstva mám(e) za sebou. Stále premýšľam, či písať v množnom alebo jednotnom čísle. Prečo? Pretože to tehotenstvo so mnou dosť prežíva aj môj milovaný Zúbok. Stará sa ako ukážkový manžel. Či už o mňa alebo o to naše ešte nenarodené bábätko. Aj keď som niekedy úplne na zabitie, on je pri mne a podporuje ma. Lebo chudák nemá čo iné robiť. Ale tak čo už. Je to údel ženy…. A teraz prichádza 2. tretina nášho zápasu. Vraj je druhý trimester na tehotenstve to najlepšie. Bolo to tak aj u mňa?

Rozhodne nie. Alebo skôr, štvrtý a piaty mesiac tomu rozhodne nenasvedčoval. Štvrtý mesiac som skoro celý preležala v horúčkach. Zas ma dostala choroba – tentokrát neskutočný kašeľ až sme sa s doktorkou báli, či to nebude zápal pľúc a tak mi naordinovala antibiotiká. Jedla som ich tri týždne a bolo to príšerné. Hrozne som sa bála aby si to neodnieslo bábätko. Či už tú chorobu alebo tie lieky.

K tomu som bola stále hladná a smädná, ešte som aj bola chorá, ubolená a odrezaná od sveta, ľudí a aktivít na ktoré som bola zvyknutá. A hlavne nemohla som ani nič vybavovať a riešiť ohľadne domu… Ochorela som asi týždeň po tom, čo sme sa vrátili z výletu v Londýne, takže ani v práci neboli nadšení. Nakoniec som skončila na rizikovom zavretá doma a to mi na nálade tiež nepridalo.

Tehotenská depresia?

Ono by to asi vôbec nebolo také hrozné, keby sa do kombinácii tehotná a chorá nepridala ešte tretia zložka a to sťahovanie. Bola som stále doma, nikam som nemohla ísť a nič som nemohla robiť, veď som vlastne ani nič robiť nevládala, takže sa ničím nedalo rozptýliť…. Čiže ani so sťahovaním a zariaďovaním som nemohla pomáhať. A tak neprotestovalo len telo ale aj psychika…

Ani zďaleka som si to tehotenstvo prvých päť mesiacov neužívala tak, ako mi to všetci hovorili, že si mám. Stále hladná, stále smädná, stále podráždená… Nič som nemohla, všade kam som sa pohla mi hovorili, čo nemôžem, čo by som nemala alebo naopak čo by som mala…. Bolo to príšerné. Ešte som aj stále premýšľala. 😀 to bolo asi to najhoršie! 😀 Skoro stále som bola sama, lebo Zúbok bol buď v práci alebo niečo riešil na dome.

Mala som more času rozmýšľať. Väčšinou nad hlúposťami samozrejme. Najviac som sa bála o to krpaté bábätko vo mne. Či je v poriadku. Či bude v poriadku. Či je zdravé, či bude zdravé. Čo by sa dialo keby zdravé nebolo… Hrozné veci mi išli hlavou. no a potom som mávala výčitky. Lebo vlastne som mala byť šťastná. Veď čakáme dieťatko a to je predsa skvelé. Nemala by som premýšľať nad zlými vecami. No hrozná schizofrénia ! 😀

Vysnívaný šiesty mesiac

Ako začal prichádzať šiesty mesiac, prichádzali aj lepšie dni. Začínali sa mi vracať staré chute. Dobre, nie tak úplne ale už mi aspoň nebývalo zo všetkého zle. Čím ďalej išiel čas, tým som menej trávila na wecku, začínala som viac jesť, prestávalo mi všetko smrdieť a ja som začínala byť prívetivejšia. 😀 To bolo asi to najdôležitejšie. Že ma začínali obchádzať nervózne nálady a prestávala som mať chuť každého nakopať…no iste chápate. 😀

Začalo mi rásť bruško a začala som cítiť pohyby. Jasné, zo začiatku som mala problém zistiť, či sú to črevá alebo krpaté. 😀 Ale postupne času som sa to naučila rozoznávať a niekedy ho už dokonca cítil aj Zúbok. Väčšinou však nie, vtedy sme sa zabávali na jeho výroku, že je „necitlivý“. Naozaj mi začínalo svitať na lepšie časy. Ľudia začínali pozorovať, že sa „mením“, lebo bruško už začínalo byť viditeľnejšie a zrazu boli milší, ochotnejší a usmievavejší. 😀 Naozaj som si tehotenstvo začínala užívať.

Už pravidlá určuje niekto iný

Bábätko mi začínalo dovoľovať aj veci, ktoré pred tým nemalo rado. Lebo ja som to brala tak, že chute sa mi menia podľa toho, čo si vyžiada to malé. Nikdy som sa nezapodievala tým „čo by som mala a nemala jesť“. Ako, ľudia sa snažili ma poučovať veľmi dlho, ale ja som počúvala vlastné telo. Teda ja som si vravela, že počúvam to naše malé Zúbčatko. Lebo ono vie, čo chce a čo potrebuje. A aj keď som sa pýtala doktora, povedal, že si mám hlavne dávať pozor, aby ma nezrazilo auto a na ostatné už dohliadne ten drobec. 🙂

No a drobec je zjavne po tatkovi. Lebo veď čistá voda nie, ale pivko áno. 😀 Slnko nie, za to ľad áno. Slané nie, za to sladkosti áno. Fotiť sa nechce, zapózovať už vôbec nie. 😀 A najhoršie je, že mi začalo byť čím ďalej, tým viac teplo. Viac ako Ivanovi a to je už čo povedať. 😀

Začala mi zas chutiť káva. Aj keď len ľadová lebo z horúcej by som asi zošalela v tých horúčavách ale veľmi som sa z nej tešila. A tiež som začala veľa konzumovať mlieko a mliečne výrobky. Pred tehotenstvom som im veľmi nebola naklonená (okrem syrov) ale teraz išlo mlieko, jogurty a hlavne pudingy ako na bežiacom páse každý deň. 😀

Morfologické sono

Dúúfam, že sa tak to sono naozaj volá 😀 Proste sme boli na veľkom sone. Ja tieto odborné tehotenské termíny moc nemusím. Tak ako nemusím skratku tt a neznášam slovo tehuľka. Prisáham, chce sa mi zvracať keď to niekde čítam a keď ma tak niekto osloví, automaticky sa mením na nepríjemnú harpiu. Slovo tehuľka by mali zakázať. Je to asi hnusnejšie slovo ako pazucha a to je už povedať.

Každopádne, vráťme sa k téme.Doktor mi odporučil ísť na to veľké sono, kde Vám bábätko zmerajú, od hlavy po päty a všetko Vám poukazujú. Bol so mnou aj Zúbok. Najprv ma pri dverách ohúrila neskutočné milá pani sestrička, potom ma privítal milý doktor ale to, čo som uvidela na monitore ma dostalo. Doteraz som sa z toho nespamätala a Ivan, aj keď to nepriznal, myslím si, že má z toho tiež obrovský zážitok.

Na každej návšteve môjho doktora to prebieha asi nejak tak, že sedím v čakárni, v hlave mám milión otázok, na ktoré potrebujem odpovede. Prídem dnu, uvidím monitor, stratím dar reči a až keď vyjdem von a Zúbok sa ma pýta, čo odpovedali na tie dôležité otázky zisťujem, že som sa ich vlastne zabudla opýtať. Ja uvidím tú našu malú Fazuľku a strácam rozum. Hotová som z nej. Nedokážem uveriť…stále…. že proste vo mne rastie ten malinký človek. A už ho dokonca aj cítim! No a na tom monitore ho konečne aj vidím! A to je také krásne, neopísateľné, úžasné.

Bez slov len so slzami

No ale keď som zbadala monitor pri tomto doktorovi, ako tam tá naše malé bábätko sedká, zase riťou k nám, lebo je to malé hanblivé dieťa – celé po otcovi a nechce sa predviesť a odfotiť, ostala som v nemom úžase. Vravím si nie Miša, ty nebudeš z tých, čo tu budú revať od dojatia. No tak som proste revala. Asi iba tak, samozrejme že nie od dojatia. 😀 Taká hotová som bola, že si nepamätám ani jeden údaj, čo ten doktor hovoril.

Doktor začal merať hlavičku, ukazoval nám mozoček, noštek, pery (asi na sekundu lebo sa to malé nezbedné dieťa zas schovávalo, ale mal dosť času na to, aby skonštatoval že tam nie je žiadny ráštep), prepočítal pršteky, skontroloval srdiečko a ja som sa pri každom novom „je to v poriadku“ viac a viac zosypávala a nedokázala som udržať slzy dojatia. Dobre. Bola som dojatá. Hrozne. A šťastná. Že ten chlap, ktorý vie určiť, ktorá machuľa čo znamená prikyvuje, že ten drobec je zdravý.

Tá balá bublinočka, ktorá bola na začiatku, sa premenila na takúto hanblivú Žabičku. Lebo ona tam naozaj sedla ako taká žabka na kameni. Síce chrbtom k nám, takže sme jej do tváre poriadne nevideli ale doktor stihol ďalšie „v poriadku“. Ukazoval nám mechúr a neviem čo všetko, a ja som bola taká vďačná, že tam je Zúbok so mnou, drží ma za ruku a pýta sa doktora otázky, ktoré by som sa za normálnych okolností spýtala aj sama… no tu som situáciu očividne vôbec nezvládala.

Rúčkami a nôžkami si to naše bábätko zakrývalo všetko čo sme chceli vidieť. 😀 hanblivec hanblivý. Čo už. Nevadí. Vydržím. Pohlavie nám síce doktor povedal, ale že to nie je na 100% lebo tam poriadne nevidí, takže sa nemáme spoliehať. Tak som to neriešila. Pre mňa bolo najdôležitejšie keď povedal, že je pravdepodobne všetko v absolútnom poriadku. Že drobček je zdravý a že sa nemusíme báť.

Láska sa násobí

Kým som tam neležala mala som veľkú frustráciu z toho ako priberám, ako neviem nič obliecť, ako sa mi začalo ťažšie vstávať a zle spávať. Ale ako som videla to pol kilové bábätko a uvedomila som si, že to maličké zrnko maku sa premenilo na malého človiečika, všetka tá zlosť, frustrovanosť a nevrlosť zmizla a ostal len nemí úžas.

Áno priznávam, strach ostal tiež spolu s velikánskym rešpektom, lebo aj keď doktor povedal, že je všetko v poriadku vždy sa môže niečo pokašľať. Ale objavil sa aj nový cit. Láska. Nová zamilovanosť. úplne iná ako cítim k svojmu Zúbkovi alebo našim šelmám. Asi sa ku mne prikráda ( a možno ma už dostala) aj tá materinská láska. Veď za chvíľu budem mama 🙂